Vyzdvihovanie ústavy a sloboda

Mnohí zástancovia slobodnejšej spoločnosti a menšieho štátu (schválne používam gradualistické prívlastky, ktoré sú príznačné pre vyjadrovanie ľudí netúžiacich po skutočnej slobode a žiadnom štáte) vnímajú ústavu ako nástroj, ktorý má viesť k väčšej slobode. Podľa nich má byť obmedzený štát na základe ústavy jediným ochrancom slobody. Zároveň ale pripúšťajú, že niektoré ústavné funkcie (napr. zdaňovanie, vyvlastňovanie...) porušujú individuálnu slobodu. Ako je možné zároveň podporovať aj odmietať niektoré vládne zákony? Na základe čoho?

Povedať, že konkrétnym vládnym zákonom by sme sa mali riadiť, pretože nám dáva slobodu, je chybné.

Neexistuje povinnosť podriadiť sa štátu. Ústava nie je zmluvou. Nikoho nezaväzuje. Všetci, ktorí tvrdia, že konajú v jej mene, v skutočnosti konajú bez legitímnej právomoci. V súlade so všeobecnými princípmi práva a rozumu, sú to obyčajní uzurpátori a každý má nielen právo, ale morálnu povinnosť považovať ich za takých.

Ak si niektorí ľudia želajú vládu, aká by mala byť podĺa ústavy (obmedzená na ochranu majetku a života jednotlivcov), nejestvuje dôvod, prečo by nemohli súhlasiť s takýmto nástrojom a byť osobne zodpovední za konanie vlády. Ale ľudia neboli nikdy požiadaní o podpis takéhoto dokumentu (dohody). Pretože sa vie, že by to nikdy nepodpísali.

Ak niektorí veria v dobro ústavy, prečo ju sami nepripravia, nepodpíšu a neuplatňujú zákony medzi sebou podľa nej, ponechajúc ostatné osoby (neobmedzujúce ich) žiť svoj život? Pokiaľ si sami neodskúšajú experiment, ako môžu mať tú drzosť vnucovať ústavu druhým? Dôvodom absurdného a nekonzistentného správania je, že oni chcú ústavu. Nielen na základe nejakého poctivého alebo oprávneného použitia pre nich a pre iných, ale pre nečestnú a nelegitímnu moc nad životmi a majetkom iných. Kvôli tomuto poslednému dôvodu je potrebné toľko velebenia ústavy, dohovárania, peňažných výdavkov a krvi.


Zdroj: Lysander Spooner – „No Treason, No. VI, The Constitution of No Authority (1870)“
(mimochodom, táto webstránka je v Číne zakázaná)

Správa dna: ziskový úrad!

Myslíte si, že aj štátny úrad môže poskytovať služby ľuďom, a navyše tak kvalitne pokrývať ich potreby, že dosiahne zisk? Ak je vaša odpoveď kladná, potom doporučujem zopár titulov z knižnice rakúskych ekonómov, napr. Misesa, alebo Rothbarda.

Ak vaša odpoveď znie „je to nemožné“, tak sa pobavte na správe TASR (tá vychádza zo Správy o výsledku hospodárenia Úradu pre finančný trh za rok 2005, ktorú vláda vzala na vedomie):

„Úrad pre finančný trh vykázal k 31. decembru 2005 celkový zisk 51,406 milióna Sk. Náklady úradu dosiahli 113,942 milióna Sk a výnosy 165,348 milióna Sk. Zisk súvisel s vykonávaním činností spojených s rozbehom starobného dôchodkového sporenia. Výsledok ovplyvnila aj úspora nákladov, ktorá sa dosiahla tým, že úrad použitie rozpočtových nákladov podriadil kritériám hospodárnosti a efektívnosti.“

Aj skupina gangstrov špecializujúcich sa na kradnutie áut je celkom iste úspešná a zisková. Vďaka hospodárnej a efektívnej personálnej stratégii a prevádzke nedosahuje veľké výdavky. Tvoria ju najlepší z najlepších, fachmani vyznajúci sa vo svojom remesle. Čo na tom, že profit nebol dosiahnutý na základe dobrovoľnej výmeny, ale okradnutím iných ľudí...