Jean-Babtiste Say – opomínaný obhajca laissez-faire
5. januára sme si mohli pripomenúť narodenie Jean-Babtista Saya (1767 – 1832), francúzskeho ekonóma, ktorého história myslenia často spomína len jedným slovom. Zaslúži si pozornosť najmä rakúskych ekonómov.
Hoci v jeho najvýznamnejšom diele „Pojednanie o politickej ekonómii“ (A Treatise on Political Economy) často vyzdvihuje Adama Smitha, v mnohých bodoch sa od neho odkláňa a ostro kritizuje. Say a Smith predstavujú dve prelínajúce sa, ale odlišné cesty klasickej ekonómie. Zatiaľ čo Smith myšlienkovo smeruje skôr k ekonómom ako Ricardo, Mill, Marshall, alebo Keynes, Say vychádza z Turgota, Cantillona k Fetterovi, Mengerovi, Misesovi a Rothbardovi. Hoci bol Say v mnohých názoroch predchodcom rakúskej ekonomickej školy, nemožno ho úplne považovať za jej predstaviteľa.
Pre Saya rovnako ako pre súčasných rakúšanov, ekonomika nie je neurčitá, nejasná sféra, do ktorej môžu nahliadnuť len odborníci, ale je predmetom značného praktického významu dostupného všetkým. To sa odráža aj v kritike Smithovho diela„Bohatstvo národov“, ktorému vyčíta nesystematickosť, nejasnosť, povrchnosť a príliš mnoho zdĺhavých a nesúvisiacich odbočení na témy ako vojna, vzdelanie, história a politika.
Say je známy najmä vďaka jeho „teórii trhov“ (Sayov zákon), patriacej k základnému kameňu klasickej ekonómie.. Niektorí autori (napr. Rothbard) však spochybňujú veľkosť jej prikladaného významu.
Sayovi by malo patriť poďakovanie aj za opätovné zavedenie subjektu podnikateľa do ekonomického myslenia, ktorý odtiaľ vymazal Adam Smith. Podnikatelia sú centrom pozornosti, pretože svojou usilovnosťou organizujú a riadia výrobné faktory s cieľom dosiahnuť uspokojenie ľudských potrieb. Nie sú len manažérmi, ale i prognostikmi, hodnotiteľmi projektov a nositeľmi rizika. Zo svojho alebo požičaného finančného kapitálu tvoria zdroje pre vlastníkov práce, prírodných zdrojov a kapitálu. Tieto príjmy (renty) získajú lev v prípade, že uspejú v predaji produktov spotrebiteľom. Z podnikateľského úspechu neprofitujú len jednotlivci, ale je dôležitý pre celú spoločnosť.
Azda najväčší omyl Saya predstavuje jeho chápanie hodnoty ekonomického statku. Prichádza k záveru, že ak merítkom hodnoty statku je jeho trhová cena, potom všetky transakcie zahŕňajú výmenu statkov s rovnakou hodnotou (tzv. hra s nulovým súčtom, kde nezískava predávajúci ani kupujúci). Z pohľadu rakúskej školy je dobrovoľná trhová výmena obojstranne prospešná kvôli očakávaným úžitkom pre oboch účastníkov, inak by nevstupovali do obchodu.
Aj keď sa Say nestotožňoval s niektorými ďalšími bodmi rakúskych ekonómov (vzťah medzi úrokovými mierami a časovou preferenciou, teória ekonomických cyklov), uvedomoval si obmedzenosť štatistického skúmania, vyslovoval sa za komoditné peniaze a slobodné bankovníctvo, podnikateľov a akumuláciu kapitálu považoval za základ napredovania ekonomiky, štátne regulácie a zdaňovanie identifikoval ako hrozby prosperity a samotnej spoločnosti.
Hoci v jeho najvýznamnejšom diele „Pojednanie o politickej ekonómii“ (A Treatise on Political Economy) často vyzdvihuje Adama Smitha, v mnohých bodoch sa od neho odkláňa a ostro kritizuje. Say a Smith predstavujú dve prelínajúce sa, ale odlišné cesty klasickej ekonómie. Zatiaľ čo Smith myšlienkovo smeruje skôr k ekonómom ako Ricardo, Mill, Marshall, alebo Keynes, Say vychádza z Turgota, Cantillona k Fetterovi, Mengerovi, Misesovi a Rothbardovi. Hoci bol Say v mnohých názoroch predchodcom rakúskej ekonomickej školy, nemožno ho úplne považovať za jej predstaviteľa.
Pre Saya rovnako ako pre súčasných rakúšanov, ekonomika nie je neurčitá, nejasná sféra, do ktorej môžu nahliadnuť len odborníci, ale je predmetom značného praktického významu dostupného všetkým. To sa odráža aj v kritike Smithovho diela„Bohatstvo národov“, ktorému vyčíta nesystematickosť, nejasnosť, povrchnosť a príliš mnoho zdĺhavých a nesúvisiacich odbočení na témy ako vojna, vzdelanie, história a politika.
Say je známy najmä vďaka jeho „teórii trhov“ (Sayov zákon), patriacej k základnému kameňu klasickej ekonómie.. Niektorí autori (napr. Rothbard) však spochybňujú veľkosť jej prikladaného významu.
Sayovi by malo patriť poďakovanie aj za opätovné zavedenie subjektu podnikateľa do ekonomického myslenia, ktorý odtiaľ vymazal Adam Smith. Podnikatelia sú centrom pozornosti, pretože svojou usilovnosťou organizujú a riadia výrobné faktory s cieľom dosiahnuť uspokojenie ľudských potrieb. Nie sú len manažérmi, ale i prognostikmi, hodnotiteľmi projektov a nositeľmi rizika. Zo svojho alebo požičaného finančného kapitálu tvoria zdroje pre vlastníkov práce, prírodných zdrojov a kapitálu. Tieto príjmy (renty) získajú lev v prípade, že uspejú v predaji produktov spotrebiteľom. Z podnikateľského úspechu neprofitujú len jednotlivci, ale je dôležitý pre celú spoločnosť.
Azda najväčší omyl Saya predstavuje jeho chápanie hodnoty ekonomického statku. Prichádza k záveru, že ak merítkom hodnoty statku je jeho trhová cena, potom všetky transakcie zahŕňajú výmenu statkov s rovnakou hodnotou (tzv. hra s nulovým súčtom, kde nezískava predávajúci ani kupujúci). Z pohľadu rakúskej školy je dobrovoľná trhová výmena obojstranne prospešná kvôli očakávaným úžitkom pre oboch účastníkov, inak by nevstupovali do obchodu.
Aj keď sa Say nestotožňoval s niektorými ďalšími bodmi rakúskych ekonómov (vzťah medzi úrokovými mierami a časovou preferenciou, teória ekonomických cyklov), uvedomoval si obmedzenosť štatistického skúmania, vyslovoval sa za komoditné peniaze a slobodné bankovníctvo, podnikateľov a akumuláciu kapitálu považoval za základ napredovania ekonomiky, štátne regulácie a zdaňovanie identifikoval ako hrozby prosperity a samotnej spoločnosti.
