Už vás niekedy zaujímalo, čo všetko dnes štát zabezpečuje a koľko to vlastne stojí, ale nenašli ste o tom úplné informácie? Nechce sa vám preklikávať cez dôkladne ukryté materiály a čísla na stránkach ministerstiev?
Potom práve pre vás je určená nová webstránka www.cenastatu.sk . Tu si môžete naozaj dobrovoľne vybrať služby, ktoré chcete, aby váš štát poskytoval a zároveň zistíte, o koľko menej by vás to stálo.
Na pravidelnej štvrťročnej konferencii Konzervatívneho inštitútu vystúpil dňa 13. decembra 2006 s prednáškou Josef Šíma z Liberálního institutu. Okrem iného zaznelo aj toto:
„Je sice pravda, že jsme se již vymanili z perverzních praktik socialistické zvůle, ale respekt k vlastnictví nebyl rozkladem socialistického systému zdaleka obnoven. Někdo totiž získává privilegia, jež druzí nemají. Někdo může cizí vlastnictví porušit, zatímco původní vlastník musí tento útok strpět. Přestává existovat rovnost, vzniká násilí a konflikt. Jednoduše řečeno, vytvářejí se privilegované skupiny lidí, jež parazitují na druhých.
Politizace ekonomického a společenského života je nejkratší cestou k rozpadu tradičních společenských struktur, jež budou nahrazeny institucemi státními.“
„Stát ale nedokázal poskytnout kvalitně, jak víme z vlastní zkušenosti, ani ty nejjednodušší věci. Obvykle produkuje konflikt, bezpráví a předražené pseudoslužby, nikoli ušlechtilé věci, které činí společnost společností. Téměř každou nespravedlnost lze schovat za prosazování tzv. veřejného zájmu – vyvlastnění kvůli stavbě silnice, ale i obyčejné továrny; vyhnání zahraničních dělníků kvůli pseudoekonomickému argumentu tzv. ochrany trhu práce; povinnou vojenskou službu; povinný nákup registračních pokladen; nepovolení fungování soukromé školy; zákaz domácího vyučování dětí atd. Logika politického rozhodování je neúprosná. Lidé, kteří z pozice svých politických funkcí rozhodují, co se bude učit ve školách, jak budou vypadat penze či kolik se lidem odebere z jejich peněženek, se totiž spíše než „veřejnému zájmu“, tj. blahu polečnosti, věnují propagandě, zvyšování své politické prestiže, moci a stavu svých účtů!“
„Dobře naplněný „veřejný zájem“, spočívající v ochraně vlastnictví, je schopen řešit celou škálu dnešních problémů, jež si lidé dnes – typicky kvůli znárodnění těchto problémů – se soukromým vlastnictvím nikterak nespojují. Zároveň se nejedná o nějaký moderní experiment, ale o osvědčené metody řešení problémů vyplývajících z lidské interakce.“
Kompletný prepis prednášky Josefa Šímu je dostupný na stránke KI, videozáznam na stránke infoNET.tv.
Európska komisia určila pre Slovensko nižšie kvóty na emisie CO2, ako požadovala slovenská vláda. V rokoch 2008 – 2012 tak budú môcť naše podniky vypustiť ročne 30,9 milióna ton emisií, čo predstavuje o 0,4 milóna ton viac ako v súčasnom období. Podľa ministerstva životného prostredia, komisia „nevzala do úvahy rast HDP, odstavenie jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach a nové energetické zdroje.“
A čo to vlastne EK vyčíta predloženému plánu? Celkové množstvo kvót „ďaleko prevyšuje emisie z roku 2005“ a nie je „v súlade s očakávanými emisiami, technologickým potenciálom na ich znižovanie, zmenami v hospodárskom raste“. Navrhnutá metodológia prideľovania môže viesť ku „zvýhodneniam v prospech určitých sektorov a zariadení, čím sa naruší hospodárska súťaž. V návrhu sa nevysvetľuje metodológia prideľovania kvót novým účastníkom.“
To všetko sú sprievodné dôsledky „znižuj a obchoduj“ politiky, ktorou chce Európska komisia zabezpečiť splnenie kjótskych limitov. Tento nástroj je však len mechanizmom zvyšujúcim náklady pre firmy a obyvateľstvo a nedosahujúcim pôvodné zámery. A navyše umožňuje parazitovať záujmovým skupinám. Takmer všetky krajiny, ktoré už predložili návrhy alokácie, požadujú väčší objem kvót (spolu o 17%) ako sú ich celkové povolené emisie v súčasnoti. Tu však treba rozlišovať dve skupiny krajín. Inú motiváciu majú staré členské štáty, kde obmedzovanie emisií môže naozaj negatívne zasiahnuť produkciu. Z iného dôvodu požadujú navyšovanie kvót podniky z nových členských krajín. Tu je tým hlavným faktorom možnosť výhodného biznisu. Argument vlády o odstavení jadrovej elektrárne a nutnosti jej náhrady novými zdrojmi vyznieva v súvislosti s hlásaným zachovaním podpory tejto energie tak trocha čudne.
Po páde komunizmu nastalo v krajinách bývalého východného bloku hromadné zatváranie ekonomicky neefektívnych a intenzívne znečisťujúcich priemyselných podnikov. To viedlo k značnému poklesu emisií, v niektorých prípadoch až o 50% oproti úrovni z roku 1990 (V SR je rozdiel medzi povolenými a súčasnými emisiami 28%). Preto tieto krajiny majú v súčasnosti značný nadbytok obchodovateľných emisných kvót, ktoré sa dajú speňažiť predajom podnikom v západnej Európe. Túto skutočnosť dobre vedia nielen v nových krajinách EÚ, ale pochopili to aj v Bielorusku. Tamojšia vláda dlho odmietala pristúpenie ku Kjótskemu protokolu. Vydržala až do minulého roku, keď sa obchodovanie s kvótami spustilo a momentálne sa dobrovoľne hlási k splneniu záväzku zredukovať úroveň emisií o 5%.
Vďaka prebytku kvót a obchodovaniu s tzv. „horúcim vzduchom“ budú krajiny len veľmi ťažko znižovať emisie a plán Európskej komisie ostane, ako vždy, len na papieri.
Ak ekonomický rozvoj presiahne určitý stupeň, znečistenie vzduchu sa začína znižovať vdôsledku zvýšenia nárokov obyvateľstva na environmentálnu kvalitu. To sa odráža na rastúcom dopyte po technológiach, tovaroch a službách s nízkym stupňom znečisťovania. Rozvinuté ekonomiky sú tiež menej závislé na ťažkých priemyselných odvetviach, väčší podiel tvorí sektor služieb. A nezanedbateľnú úlohu hrá tiež prísnejšie vynucovanie vlastníckych práv, zmlúv a vláda zákona.
Potvrdzujú to aj údaje o emisiách CO2 zo spaľovania palív v Európe. Za obdobie 11 rokov (1992-2003) sa „zvýšili“ o 0,1%. Podobne sú na tom aj USA a Austrália. Teda až na jeden rozdiel. Nie sú súčasťou Kjótskeho protokolu.HZDS navrhuje vytvoriť ministerstvo cestovného ruchu, ktoré vraj nebude len požieračom peňazí, ale dokáže dokonca „vytvoriť zisk v objeme niekoľko desiatok miliárd korún a priniesť najmenej 60-tisíc nových pracovných príležitostí“.
No konečne. Že už skôr nikoho nenapadlo zriadiť ziskové ministerstvo. Veď sme dávno mohli byť stredoeurópskym Švajčiarskom. Krajinou, kde sa ročne míňajú miliardy na chod úradu, tlačenie propagačných materiálov so zábermi švajčiarskej lúky, usporiadanie a účasť na veľtrhoch, na ktorých sa budú prezentovať starostlivo vybraní podnikatelia z cestovného ruchu, či majitelia hotelov a zariadení ponúkajúci otrasné služby za päťhviezdičkové ceny.
