Súkromné vlastníctvo

Vďaka Blogspot, vitaj Freedom Blogs!

2009-08-25T16:21:00.003+01:00

Vzrušujúca cesta oprašovania, objavovania a rozvíjania myšlienok súvisiacich so slobodou a súkromným vlastníctvom pokračuje na stránke vlastnictvo.freedom-blogs.com.

Vďaka Blogspot, vitaj Freedom Blogs!

The Boat That Rocked

2009-08-20T22:20:00.004+01:00

Veľká Británia v roku 1966. Jediným rádiom, ktoré môže vysielať, je štátne BBC. No v čase vrcholiaceho rockn´rollu dve hodiny hudby zo záznamu týždenne sotva stačilo tým, ktorí nepočúvali džez. Tak logicky vznikla súkromná alternatíva v podobe Rádia Rock, ktoré vysielalo 24 hodín denne z lode v medzinárodných vodách Severného mora. Pestrá znôška DJ-ov holdujúcich alkoholu, sexu a drogám si rýchlo získala milióny poslucháčov a rovnako rýchlo si znepriatelila vládnych úradníkov (toho hlavného hrá Kenneth Branagh).

Úloha znela jasne. Nájsť spôsob, ako zlikvidovať pirátske rádio, ohrozujúce mravnosť mladých ľudí. No s každou zákernou snahou štátu si chlapíci vedeli poradiť, nepodriadili sa ani umelo schválenému zákonu. Až technický problém ich donútil vypnúť mikrofóny... OK, viac prezrádzať nebudem, pozrite si to. Napríklad koncom októbra, keď by mal film doraziť aj na Slovensko.

Hoci príbeh má určité spojitosti so skutočnosťou, neopisuje udalosti žiadneho konkrétneho rádia. Napriek väčšinovým kritickým hodnoteniam o zbytočnej dĺžke trvania (dve hodiny), či „vymyslenému“ príbehu má táto komédia s viacerými skvostnými momentmi svoju nespornú hodnotu. It rocks!

Jedna z mojich obľúbených pasáží:

Na porade úradníkov

Minister Dormandy: „Pirátska rádiová stanica. Sľúbil som premiérovi, že ju odstavím do 12 mesiacov.“

Podriadený Twatt: „Pane, neporušujú žiadny zákon v súčasnosti.“

Minister: „Ale iste budú. Viete, to je podstata vlády. Ak sa vám niečo nepáči, pripravíte nový zákon, ktorý to učiní nelegálnym.“

Kde deflácia = deviácia...

2009-08-19T19:26:00.003+01:00

Pavel Ryska z Liberálního institutu vyvracia obľúbené mýty o deflácii tu a tu:

„Deflace není hrozba, proti které bychom měli bojovat. Ani empiricky, ani teoreticky proti ní neexistuje vážný argument, který by prokázal její kategorickou škodlivost ekonomice jako celku. Deflaci je rozhodně potřeba rozumět mnohem více, než jak je k tomu ochotna dnešní ekonomie hlavního proudu. Avšak hlavně je potřeba na deflaci nahlížet nezaujatě, čehož většina dnešních ekonomů není schopna. Mají nasazené inflacionistické brýle, které pro ně činí tištění bankovek a růst cen přirozeným stavem světa. Deflace je pak nechtěnou deviací, které ani není třeba rozumět. Hlavně je třeba proti ní bojovat!“

Súkromné vlastníctvo sa sťahuje

2009-08-17T23:26:00.004+01:00

Priatelia a priaznivci slobodného slova a mysle! Blog Súkromné vlastníctvo po niekoľkoročnom hosťovaní na stránkach Blogger.com mení pôsobisko. Prechádza pod krídla rozrastajúcej sa komunity v rámci stránok Freedom Blogs. Ešte viac písania, ešte viac o slobode, ktorej nikdy nie je dosť. Pripravte si čítačky, adresa upresnená čoskoro...

Alternatívy dolára rozkvitajú

2009-08-17T23:21:00.003+01:00

Plenty, BerkShare, Cheer alebo dolár? Jasno v tom, čím chcú platiť za tovary a služby, majú ľudia v niektorých amerických komunitách v severnej Karolíne, Massachusetts, či Arizone. Nie že by išlo o najnovšiu novinku, tieto lokálne výmenné platidlá tu už existujú zväčša pár rokov. No so znižujúcou sa kúpnou silou dolárových papierikov v peňaženkách popularita vlastných peňazí, ktoré žiadna centrálna banka nemôže znehodnotiť, vzrastá.

Platenie týmito peniazmi alebo zmenkami je možné najmä v menších miestnych obchodoch. Vlastník baru v Detroite vytlačil Cheer, aby podporil lokálnych podnikateľov. Tieto peniaze sú kryté jeho hotovostnými rezervami. A pridávajú sa ďalšie reštaurácie. Niektoré firmy v severnej Karolíne čiastočne vyplácajú zamestnancov v Plenties a túto menu akceptuje aj miestna supermarketová sieť.

Veria na starom kontinente naivne všetci centrálnym bankám, alebo o takýchto aktivitách len nie je počuť?

Vravíte koniec? To ma fakt ukľudňuje...

2009-08-14T17:36:00.003+01:00

Vraj „už nemusíme diskutovať o tom, kedy sa recesia skončí, ale skôr o tom, ako bude vyzerať oživenie.” (Moody´s Economy)

Vraj „signály zo sveta naozaj poukazujú na to, že do roka a do dňa by malo byť vo svete po kríze.“ (Martin Bruncko)

Vraj „najnovší vývoj v USA dáva nádej na optimizmus, pretože štatistiky o nezamestnanosti prekvapili: nárast počtu nezamestnaných bol oveľa nižší, než sa očakávalo. “

„Vyzerá to tak, že recesia v USA po dvoch rokoch končí.“

Vraj „oživenie v Nemecku môže mať tvar písmena V.“

A preto má vraj „Slovensko to najhoršie za sebou.“

Vraj „slovenská ekonomika dosiahla dno už v prvom štvrťroku 2009." (Ján Tóth, Unicredit Bank)

„Recesia sa skončila skôr, ako sme si mysleli," Andreas Rees z UniCredit Bank.

Ufff, uffff, uffff... Stačilo každodennej dávky motania hláv. Ono záleží značne na tom, aké zdroje čítame, však?

„Ani trh, ani jeho roztlieskavači nevideli túto recesiu prichádzať, tak prečo by mal niekto veriť, že tieto studnice múdrosti sa odrazu stali jasnovidcami? Ak nevedeli ani len predvídať recesiu, ktorá už začala, ako len môžu predpovedať, kedy sa skončí?“ (Peter Schiff)

Žabomyšie vojny medzi ekonómami o spôsob výpočtu a interpretáciu ničnehovoriaceho HDP (keby vláda zamestnala všetkých cigánov kopaním nepotrebných jám, to by boli percentá!), štatistické čísla o inflácii (mimochodom, ak si spravím vlastný spotrebný kôš, tak jeho hodnota klesá), či nezamestnanosti, ktoré sa dajú krásne manipulovať...svedčia o bezmocnosti väčšiny z nich.

Vážení ekonómovia z Harvardu, Stanfordu, Cambridgu, EU a podobných ustanovizní, naozaj si myslíte, že ekonomika má to najhoršie už za sebou? (Hlasy o obnovení rastu radšej ponechajme bez povšimnutia...) Skutočne sa nazdávate, že miera úspor ľudí na Západe, ich nezaťaženosť úvermi, ich opätovná chuť míňať peniaze na nie tak potrebné veci, sa po dvoch rokoch dostala k normálu, ak tu bol predtým v podstate takmer 20-ročný rast? Naozaj si myslíte, že to, čo je možné vidieť teraz, je niečo iné, ako výsledok vládami rozflákaných peňazí ľudí a papierikov natlačených centrálnymi bankami na záchranu firiem, ktoré mali dávno skrachovať? Fakt veríte tomu, že týmito stimulmi sa môže hospodárstvo uzdraviť a že to nemá kontraproduktívny účinok? Keď sa ráno so strašnou opicou zobúdzate a bolí vás hlava, nalejete si ďalší pohárik, alebo idete na záchod dostať to „svinstvo“ zo seba? Nemusíte odpovedať vzorcami a modelmi...

Ekonómia establišmentu

2009-08-13T20:06:00.001+01:00

„Úlohou pseudovedeckej ekonómie establišmentu, dokonca väčšou než robiť prognózy pre vládnucu triedu, je klamať a pliesť ovládanú vrstvu v tom, kam smeruje jej majetok a ako sa s ním nakladá.“

- Samuel Edward Konkin III: „New Libertarian Manifesto“

Vinník tragédie v Handlovej je známy!

2009-08-11T20:09:00.005+01:00

Vy, ktorí kradnete zarobené peniaze ľuďom, aby ste bezvýznamným zlomkom z nich dotovali iných ľudí v súkromnom podniku, ktorý už dávno nemal fungovať.

Vy, ktorí sa tvárite ako najvyšší spasitelia zachraňujúci súkromnú (toto slovo radi zdôrazňujete) firmu po tragédii, ktorá sa vôbec nemusela stať!

Vy, ktorí sa pred televíznymi kamerami predbiehate v smútočných pózach!

Vy, ktorí sa tento krát, na rozdiel od ostatnej nehody v Novákoch, už nehráte na to, že túto udalosť chcete naozaj poctivo vyšetriť, no v najhoršom prípade po dvoch rokoch v tichosti vykopnete hlavu firmy a karavána pôjde ďalej!

Vy, ktorí stratovú ťažbu uhlia považujete za otázku „energetickej sebestačnosti“ a prejav vašej „sociálnosti“!

Vy, ktorí z nakradnutých peňazí uplatíte pozostalých obetí, aby držali huby!

Vy, ktorí sa bojíte o vaše posraté voličské hlasy od potenciálnych desiatok tisíc voličov na hornej Nitre!

Vy, vďaka ktorým 20 baníci už nebudú mať šancu premýšľať ako uživiť rodinu inak ako fáraním!

Vy, ktorí vyhlasujete celoštátny smútok, akoby iní ľudia denne nezomierali!

Vy, ktorí sa skrývate za kolektívne označenie, ktorého významu sa ani mafia nevyrovná!

Vy ste zodpovední za to, čo sa stalo v Handlovej aj Novákoch!

Je mi z vás na vracanie...

Vychádzajú „Základy agorizmu“

2009-08-10T21:24:00.003+01:00

Prvý krát vychádza ďalšie dôležité dielo agorizmu a counter-economics, samozrejme od Samuela Edwarda Konkina III: „An Agorist Primer“.

Ako dostať libertariánsku teóriu do praxe? Ak ste dočítali Konkinov „New Libertarian Manifesto“, potom pri tejto knihe nemáte nad čím váhať. Elektronická verzia tu, ak chcete podporiť vydavateľa, tlačená kniha tu.

Že ste niečo zarobili, ešte neznamená, že je to vaše

2009-08-07T21:39:00.002+01:00

„Government will always try to justify violating property rights by showing some heart-wrenching picture of starving, malnourished kids in a low-income neighborhood. As if stealing is okay, as long as the stolen item is put to a good cause. That logic is absurd. According to that rationale, it would be morally justifiable for me to put a gun to someone’s head and force them to give me their wallet as long as the money goes to a “good cause” like a homeless shelter or something. Of course, I’d have to wear a suit and tie and say that I’m with the internal revenue service.

When you file your taxes within the next month or so, ask yourself: what part of this process is voluntary? The next time you see a politician make some cliché speech about “freedom” and “liberty” or the next time you see a picture of the statue of liberty or some other prominent national landmark, ask yourself: how can you be free if you’re a slave? Think about all of the productive outlets that families and businesses could invest their money into if there were no taxes. The sooner the rest of us find out that taxation is slavery, the better. Johann Von Goethe said it best: “None are more hopelessly enslaved than those who falsely believe they are free”.“

Celý post Lancea Newmana na Fr33agents.com

Efekty štátnych stimulov v komikse

2009-08-05T21:10:00.001+01:00

Výborné vysvetľovanie ekonomických súvislostí a komoditnej bubliny obzvlášť. Obsahovo aj formou. Ale čo s cenou zlata spraví oslabujúci dolár?

Prosím? Otepľovanie?

2009-08-03T19:08:00.004+01:00

Pre všetkých tých, ktorí „globálne otepľovanie“ považujú za hotovú vec, len tento graf:

Zdroj: drroyspencer.com

Via: Stefan Karlsson

Mimochodom, všimli ste si, že strašiaci na všetkých kontinentoch už namiesto tohto výrazu používajú častejšie pojem „klimatické zmeny“?

„A čo robíš ty?“ argument

2009-07-28T22:06:00.002+01:00

Tradičná námietka spochybňovačov slobodnej spoločnosti: „A čo chudobní (sociálne odkázaní) ľudia? Nebude tu žiaden sociálny štát, ľudia budú umierať na ulici...!“ A vy odbehnete, začnete rešeršovať, citovať zdroje, zahrniete dotyčného štatistickými a historickými príkladmi. To nie je úplne zlý postup, ale uprostred vášnivej debaty existuje lepšie a údernejšie riešenie.

Stefan Molyneux navrhuje toto:
Vy: „Oooo, takže ty sa naozaj zaujímaš o chudobných?“
On: „Áno, a preto nemôžeme mať slobodnú spoločnosť.“
Vy: „A čo robíš ty pre takýchto ľudí so svojím časom, energiou a zdrojmi?“

A môžu existovať tri odpovede (prípadne štvrtá):
1, „Darujem sto dolárov ročne organizácii im pomáhajúcej, posielam staré šatstvo...“ A vymenuje vám niekoľko ďalších činov, ako pomohol chudobným.
Vy môžete povedať to isté. A ak ste dvaja v miestnosti, potom tu máme 100% ľudí pomáhajúcich chudobným. To je spôsob, ako bude v slobodnej spoločnosti o nich postarané.

2, „Nerobím nič pre nich, buaaahahaaaa...“
Vy: „No ale vravel si, že ťa trápi osud chudobných, a nepomáhaš im?“

3, „Platím dane, z ktorých štát pomáha chudobným. Verím, že vláda sa o nich má postarať.“
Vy: „Aha, takže ak si šťastný, že 10 % z príjmu dáš chudobným v neslobodnej spoločnosti, rád im venuješ takúto čiastku aj v slobodnej.“

A môže sa vyskytnúť aj štvrtá: „Áno, veľmi rád pomôžem chudobným, ale budem to robiť, len ak všetci tak budú nútení robiť.“
Vy môžete reagovať: „Aj v súčasnom systéme existuje veľa ľudí, ktorí neplatia dane a nepomáhajú chudobným. Máme tu napríklad dôchodcov, deti, kriminálnikov.“
Alebo: „Touto logikou by v podstate neexistovali náboženské organizácie. Pretože kresťania vedia, že nie všetci sú kresťania. Rovnako tak moslimovia.“
Prípadne: „Pozri, existujú ľudia, ktorí hrdúsia mačky. Takže pokiaľ tu takíto budú, nebudem sa o mačky starať.“ Toto by ste samozrejme nepovedali, pretože máte nejakú osobnú integritu, ktorá umožňuje konať správne a morálne, bez ohľadu na to, čo tvrdí väčšina.

Ako vždy, veľmi zábavno-náučné video.

Agorizmus v akcii!

2009-07-20T21:00:00.001+01:00

Príkladom sú bary a kaviarne v Holandsku, ktoré sa spojili vo svojom odpore voči zákazu fajčenia. Po tretinovom poklese tržieb, ktorý prišiel po schválení zákona im veľa možností ani neostávalo. Po držiakoch na sviečky, ktoré plnili samozrejme inú funkciu, jednoducho vrátili späť na stoly popolníky. Holandská vláda ani početnými pokutami nezabránila koordinovanej vzbure.

Navyše, za pravdu pubom dali aj súdy, ktoré rozhodli, že vláda nemá žiadnu právomoc uvaliť úplný zákaz na menšie podniky bez personálu, ak väčším ponechala možnosť vyhradenia časti pre fajčiarov.

A nápad pre slovenské krčmy, ktoré podobné dôsledky šikany štátu ešte len čakajú: Ak svoje skladové priestory označíte ako nefajčiarske a zvyšok bude fajčiarsky, možno uspejete. Aspoň v Holandsku sa tak stalo. Ale pri slovenských sudcoch bude nádej o niečo menšia.

Ako dodáva Brad Taylor, občianska neposlušnosť funguje, ale zvyčajne len vtedy, ak je realizovaná vo väčšom množstve. „Pokojne sa vzoprieť vládnej tyranii možno koordinovanou činnosťou, nie zvolením „nášho človeka“ do úradu.“

Mike Gogulski v týždenníku Markíza

2009-07-16T22:49:00.001+01:00

„USA sa mi svojou politickou a vládnou podstatou javia ako zločinecká organizácia. Nechcem s ňou byť nijako spojený. Nie som proti podpore spoločnosti, ale som proti daniam, ktoré odo mňa zlodejsky žiada štát od narodenia, a nechcem podporovať výsady iných ľudí. Zbaviť sa občianstva bol pre mňa spôsob, ako uviesť svoje právne a spoločenské postavenie do súladu s mojím presvedčením. Možno neskôr požiadam o slovenské občianstvo, ale bude to len z praktických dôvodov, aby som mohol cestovať. Nechcem mať nijaké spojenie so zločineckou organizáciou zvanou štát. A možno nebudem už do smrti občanom nijakej krajiny.”

Link

Pchaaa! Že verejný statok!?

2009-07-13T23:26:00.002+01:00

I ta nejpovrchnější analýza by nemohla než ukázat, že použití domnělého
kritéria nevylučitelnosti by nás namísto rozumného řešení spíše přivedlo do hlubokých
problémů. I když se přinejmenším na první pohled zdá, že některé ze statků
a služeb poskytovaných státem by skutečně mohly být kandidáty na veřejné statky,
určitě není zjevné, kolik z oněch statků a služeb skutečně poskytovaných státem by
mohlo pod hlavičku veřejných statků spadat. Železnice, poštovní služby, telefonování,
ulice a podobné se zdají být statky, jejichž užívání může být omezeno na osoby,
které je skutečně financují, a jeví se tedy jako soukromé statky. A zdá se, že to samé
platí i pro mnoho aspektů mnoharozměrného statku bezpečnost: vše, na co by mohlo
být sjednáno pojištění, by se nutně zařadilo mezi soukromé statky. Toto ale není
dostačující. Stejně jako se mnoho státem poskytovaných statků jeví být soukromými
statky, mnoho soukromě poskytovaných statků zdánlivě spadá do kategorie veřejného
statku.

Moji sousedé by zjevně měli užitek z mojí pěstěné růžové zahrady – mohli by
si užívat pohled na ni, aniž by mi kdy pomohli se zahradničením. To samé platí pro
různá vylepšení, která bych mohl provést na svém pozemku a která by zároveň zvýšila
hodnotu sousedních pozemků. Z produkce pouličního hudebníka mohou mít užitek
i lidé, kteří nehodí peníze do jeho klobouku. Z mého deodorantu profitují i spolucestující
v autobuse, kteří mi nepomohli jej koupit. A kdokoli, kdo mě kdy potká, bude mít
užitek z mých snah, podstoupených bez jeho finanční podpory, udělat ze sebe toho
nejúžasnějšího člověka. Musí tedy všechny tyto růžové zahrady, vylepšení nemovitostí,
pouliční hudba, deodoranty a zdokonalování osobnosti, jelikož se zjevně zdají
mít vlastnosti veřejných statků, být poskytovány státem nebo se státní podporou?

Jak ukazují tyto příklady soukromě poskytovaných veřejných statků, teze teoretiků
veřejných statků, že veřejné statky nemohou být produkovány soukromě, ale
vyžadují státní zásah, má závažné chyby. Zjevně je mohou poskytovat i trhy. Historické
důkazy nám kromě toho ukazují, že všechny takzvané veřejné statky, které
dnes poskytují státy, byly někdy v minulosti poskytovány soukromými podnikateli,
nebo tak jsou v té či oné zemi poskytovány i dnes. Například poštovní služby byly
dříve soukromé téměř všude; ulice byly financovány soukromě a dodnes v některých
případech jsou; dokonce ony milované majáky byly původně výsledkem soukromého
podnikání;109 existují privátní policejní sbory, detektivové a rozhodci; a pomoc nemocným,
chudým, starým, sirotkům a vdovám je tradičně věcí soukromých charitativních
organizací. Tedy tvrzení, že takové věci nemůže poskytnout čistě tržní systém,
je stokrát vyvráceno zkušeností.

„Hoppe je v dnešní době ojedinělým intelektuálním zjevem. Své texty na rozdíl od většiny současných autorů neadresuje uzavřené skupině expertů, kteří za zdmi výzkumných ústavů spekulují o tom, jak by se choval svět, kdyby odpovídal jejich modelům. Hoppe se pokouší oslovovat ty, kteří mají touhu po porozumění světu, který nás obklopuje. Jeho texty nepředpokládají čtenářovu hlubokou znalost aktuálních problémů ekonomie či politické filosofie, vyžadují pouze soustředění, trpělivost a zdravý rozum.“

A majú ho aj v Artfore.

50 vecí v ceste za slobodou

2009-07-09T21:41:00.002+01:00

Máte už za sebou myšlienkový prerod z etatistu na libertariána (rôznych odtieňov) a neviete čo ďalej? Zbaviť sa ďalších pozostatkov štátnej indoktrinácie a osvojiť si filozofiu agorizmu vám môže pomôcť týchto 50 vecí. A začať možno hneď.

Môj výber obľúbených:

Become a part-time entrepreneur, garage-market-dealer, urban farmer, welder, whatever. Just be productive under your own command. It doesn’t matter what it is; just be directly productive, and directly deal with suppliers and clients. You’ll find it awesomely liberating and it will be highly useful for the free underground market.

Switch off the TV. Read books!

Learn ethics and law (not the government law…).

Study logic, especially the fallacies.

When in conflict, ask someone to mediate. Solve conflicts yourself wherever you can. Use a mutually respected and trusted third party when necessary. Stay away from state “justice” whenever you can.

Get over it: Voting doesn’t help at all.

Offer small merchants silver or gold rather than fiat currency.

Sell your products in silver or gold.

Start a community currency in your town.

Get comfortable with the term “Economic Civil Disobedience.”

Spread the idea that the state is not magic – it is nothing more than a collection of your neighbors – no more ethical and noble than the lamer next door.

Learn how to find the false assumptions in arguments. Most public lies sound okay if you don’t find their unspoken assumptions. If they pass too quickly, find the written version and search for the lie it contains.

Don’t waste your energy on the political crisis de jour. Busy your mind with more substantial things. Daily political dramas are a time-sink, and the statists like it. Stop following their script.

Help people who suffer undeservedly. No state means you are responsible for charity. Sure, it will be much easier when the state isn’t stealing all your extra money (or chasing you in hope of theft), but do what you can now and get used to the process.

Alongside Night – povinná(?) kniha pre libertariánov

2009-07-06T23:35:00.002+01:00

Americká vláda je na kolenách. Peniaze sú bezcenným artiklom, „klasický oficiálny“ trh kolabuje, podniky krachujú. Podnikatelia na „čiernom“ trhu používajú počítačové šifrovanie pri prevádzkovaní svojich trúfalých firiem, ktoré ani totalitná kontrola nezastaví. Súkromná žoldnierska armáda s úspechom čelí protiútokom FBI.

Autor knihy „Alongside Night“ J. Neil Schulman v knihe ukazuje, ako by veci mohli vyzerať v budúcnosti a čo musíme robiť, ak (ne)chceme, aby tak (ne)bolo. V roku 1976 23-ročný libertarián zlúčil v knihe nové smery „countereconomics“ a ekonomickej filozofie agorizmu. Výsledkom je podľa viacerých najlepší libertariánsky román od čias Randovej diela „Atlas Shrugged“ (pre mňa asi najlepší, keďže Ayn som pre mohutný počet strán nebol schopný dočítať). Filmový scenár by už mal byť pripravený.

Ešte pár citátov autora z doslovu:

„Väčšina ľudí, ktorí sú konfrontovaní s libertariánmi, nerozumejú všetkým našim fantastickým teóriam. Jediné, čo ich zaujíma je, či sme dôveryhodní. Nezaujíma ich počúvanie o tom, akí sme dokonalí a aké ohromné sú naše myšlienky. Toho majú už po krk od komunistov, socialistov, utopistov, technokratov a fašistov. A všetci z nich mali odpoveď, len to nikdy nefungovalo. Nezáleží na tom, že to, o čom my hovoríme, by fungovalo. Zatiaľ sme to nedokázali a preto sme v rovnakej situácii ako všetci títo ostatní. A nevravte mi, že naše myšlienky sú historicky zjavne evidentné. Ak by boli, tak dnes žijeme v libertariánskom svete.“

„Mohutné duby vyrastajú z malých semiačok. Literatúra slobody obsahuje semienka nášho oslobodenia. Boj za oslobodenie ľudskej rasy nebude vyhratý len s pomocou zbraní. Tie môžu zabíjať len ľudí, nie myšlienky. Vojnu možno tiež vyhrať s ideami. Zlá myšlienka nás zotročuje: ľudia nemôžu veriť jeden druhému. Správna myšlienka nás oslobodzuje: ak si nezačneme veriť navzájom, nikto iný nebude.“

„Libertariáni v príbehu nie sú libertariánmi, pretože chŕlia zo seba všetky teórie a vysvetľujú a navštevujú slávnostné recepcie a čítajú New Libertarian Strategy. Sú libertariánmi, lebo žijú svoje životy v súlade s libertariánskymi princípmi. Majú čo konkrétne ponúknuť: bezpečné územia, zóny voľného obchodu, komunikáciu a dopravu odolnú voči štátu, proste spôsoby pre zdolanie systému. Nie slová, ale činy. Nie sľuby, ale výsledky.“

- J. Neil Schulman

Štát vs. slobodné peniaze

2009-06-29T22:43:00.001+01:00

Americká FBI nedávno zatkla Bernarda von Nothausa a jeho troch spoločníkov z dôvodu, že tlačili a predávali strieborné mince s názvom Liberty Dollar a vydávali ich za peniaze. Sú okrem iného obvinení zo sprisahania.

Americká vláda tak príkladne ukazuje, ako (aj akýkoľvek iný) štát môže zamiesť so snahami jednotlivcov alebo skupín tlačiť čo chcú, predávať a používať to ako platidlo. Za takúto nenásilnú činnosť budú postavení pred súd a hrozí im aj niekoľkodesaťročné väzenie.

Čo je na takomto konaní kriminálne? Akým právom zasahuje štát do vzájomne výhodnej dohody dvoch súkromných osôb a zakazuje takúto transakciu? Právom mafiána, ktorý má na „svojom“ území monopol.

Ak by mal niekto sedieť v base a pykať za činy proti ľuďom, potom je to celá (nielen) americká vláda spolu s FED-om, ktorí každým dňom zmenšujú silu papierikov v peňaženkách ľudí, teda ich okrádajú, a zakazujú im používať iné platidlo, ktoré uznajú za vhodné.

Už pred dvoma rokmi prišlo z americkej vlády prvé upozornenie o tom, že „náš dolár si nedáme“. Liberty Dollar štát skonfiškoval (= ukradol) zlato, striebro a hotovosť vo výške viac ako štyroch miliónov dolárov. Zjavne to nezafungovalo. A Liberty Dollar nepoloží ani prípadné odsúdenie jej zakladateľov. Túžba ľudí po skutočných peniazoch je silnejšia ako štátna propaganda a snaha o násilný monopol.

Bernard, Kevin, Sarah, Rachelle, keep fighting!

Prečo dno cien bytov ešte nie je vidieť a kde leží?

2009-06-17T21:16:00.004+01:00

Častá otázka týchto dní: „Klesli už ceny bytov dostatočne, aby sa ich oplatilo kúpiť?“. Pýtajú sa potenciálni špekulanti aj ľudia túžiaci po vlastnom bývaní. Pre obe skupiny záujemcov existuje rovnaká odpoveď: „Nie“. Vraj tí, ktorí chcú kúpiť na bývanie nemajú nad čím váhať a nedívať sa na (ne)výhodnosť očami investora. No, ak im nezáleží na niekoľko pár drobných desaťtisíc eur, o ktoré ceny klesnú v najbližších rokoch, potom nech sa páči.
Takže kedy bude opäť bezpečné kupovať? Poznáte tú odpoveď, že vtedy, ak je väčšina ľudí z realít znechutená a o nehnuteľnostiach sa už nebavia nielen upratovačky medzi sebou, ale ani vysokí manažéri? Ak poznáte, nemusíte ďalej čítať.

Skutočná kapitulácia a zúfalstvo. No a samozrejme, pozitívne cash-flow pri prenajímaní bytu. No od tohto stavu sme stále poriadne ďaleko. Čisto jednoduché uvažovanie: Ak niečo rastie viac ako desať rokov, pričom posledných šesť rokov nereálne dvojciferne, môže sa to po roku poklesu vrátiť do prirodzeného stavu? No môže, to by sa ale musel odohrať nový „Veľký tresk“. A nič také nenastalo. Ak vám nasledovný graf nič nehovorí, zoznámte sa.

Na Slovensku, teda trhu, kde pád realít prišiel medzi poslednými v porovnaní so svetom, sa nachádzame v štádiu zapierania s ojedinelými názkami strachu, teda niekde za vrcholom sínusoidy.

Tí, ktorí majú radi čísla a empíriu, si tiež prídu na svoje. Ale najskôr si ujasnime základné východiskové faktory. Slovensko je súčasťou globálneho ekonomického systému, ktorého esenciálna súčasť, teda banky, je teraz paralyzovaná a ešte niekoľko rokov bude. Táto krajina nie je žiadnym špecifikom (ako sa snažia niektorí „odborníci“ nahovoriť), ktorému by sa mal vývoj prebiehajúci na západe vyhnúť (ak je niečo špecifické, potom malosť otvoreného trhu a tým závislosť od okolitého sveta). Len príde s oneskorením. Presne tak ako problémy realitného trhu v Európe začali (a doteraz v histórii vždy začínali) so zhruba dvojročným oneskorením za USA. Navyše, je tu kríza, ktorá tento pád (všetkých aktív, nielen realitných) urýchľuje a z ktorej sa svet zrejme nevyhrabe väčšiu časť nasledovnej dekády (to neznamená, že ekonomika bude stále v mínusových číslach, no nebude ani rásť). A ďalšie navyše, Slovensko nie je Poľsko s veľkým domácim trhom, a pokiaľ Nemci, Česi, Rakúšania a ostatný západ nezačne kupovať výrobky odtiaľto, počet ničnerobiacich nebude klesať. A teda kupovať byty nebude mať veľmi kto. A už vôbec nie Íri, Briti alebo Španieli, ktorí sa zo svojich sr...ek doma tiež tak skoro nevyhrabú. A je otázne, či potom dostanú chuť si to celé zopakovať. Ďalší faktor s mínusovým znamienkom je demografia. Tzv. „husákove deti“, teda generácia ľudí narodená v 70. a 80. rokoch má väčšinou už kúpu nehnuteľnosti za sebou. Áno, existuje z nich nejaká skupina potenciálnych kupujúcich, ktorá v nedávnych pretekoch neuspela alebo si zachovala ešte zdravý úsudok a s kúpou počkala, ale už to nie je taká sila ako pred pár rokmi. A ak títo ľudia vydržali doteraz, nemajú dôvod nepočkať na skutočný pokles cien. Celkovo, s pribúdajúcimi rokmi bude prirodzený demografický potenciál kupujúcich čoraz slabší. Zužujúca sa obrátená demografická pyramídka sa začne prejavovať aj na realitnom trhu.
Ak sa aj banky niekedy v dohľadnej dobe (dvoch, troch rokov a vlastne na Slovensku ešte dlhšie?) zbavia nastražených mín vo svojich súvahách a budú opäť povoľnejšie pri úverovaní, neznamená to už automaticky ďalší rozbeh hromadného kupovania nehnuteľností z dôvodu vyššie spomenutých faktorov.

Základná matematika
Takže poďme sa baviť o konkrétnych číslach, nehnuteľnostiach a lokalitách. Realitnú bublinu, čiže odtrhnutosť cien realít od ich skutočnej hodnoty, signalizuje viacero indikátorov. Štandardne a najrozšírenejšie sa používa pomer ceny k príjmu domácnosti a príjmu z prenájmu. Existujú samozrejme aj iné, napríklad porovnanie s HDP, mierou inflácie, podielom splátky hypotéky z disponibilného príjmu a podobne. Bankári veľmi často a s obľubou používajú „ich index dostupnosti“, z ktorého im vždy výjde, že vďaka klesajúcim úrokom sú byty dnes zhruba rovnako dostupné ako v roku 2002. Ale fakt, že vtedy ste si za rovnakú splátku mohli dovoliť trebárs trojizbák so 70 m2 a dnes horko-ťažko dvojizbák s 50 m2, kto vie prečo opomínajú. Pokračujúcim vývojom z nedávnej minulosti by o chvíľu určite boli dostupnejšie aj byty pozostávajúce zo záchodovej misy ohradenej šiestimi stenami.

Štandardný index dostupnosti všade na západe znamená porovnanie ceny a ročného disponibilného (zdaneného) príjmu domácnosti s dvomi ekonomicky aktívnymi členmi. Zväčša sa berie do úvahy pri oboch medián, my medián nepoznáme, preto budeme počítať s priemerom. Hrubá mzda dosahuje v Bratislave zhruba 32-tisíc Sk mesačne. Po odpočítaní odvodov a pripočítaní nejakých iných príjmov by sme sa mohli dostať niekde na číslo 27-tisíc Sk, čiže 896 €. S týmto budeme ďalej narábať.
V krajinách ako USA, Veľká Británia sa index dostupnosti historicky do 90. rokov pohyboval okolo úrovne 3, samozrejme niekoľkokrát vyletel aj nad štyri, ale vždy potom nastala korekcia hlboko pod tri. Hodnota smerujúca k 1 signalizuje podhodnotenú úroveň cien, viac ako tri bublinu (to znamená aj štyri).
Ak uvažujeme s priemerným 3-izbovým bytom v Petržalke (panel, zhruba 70 m2 plochy, balkón, čiastočná rekonštrukcia, nie prízemie ani strecha), ktorého súčasná (polovica júna 2009) cena (priemerná ponuková – 10 %) je 81 494 €, potom index dostupnosti (Id) = 3,79. Ak Id = 3, potom „rovnovážna“ cena by mohla byť 64 500 €. Ale keďže pri poklese trhu je dno pod touto úrovňou, uvažujme s Id = 2, dno takéhoto bytu môže ležať niekde okolo 43 000 €. A to kalkulujeme so zachovaním úrovne príjmu.
Nepísané pravidlo tiež vraví o tom, že cena m2 = mesačný príjem, čo pri výmere 70 m2 znamená cenu 62 700 €. To aj zodpovedá vyššie odvodenej „rovnovážnej“ cene. A to by mohla byť aj nejaka dlhodobo oscilačná úroveň cien bytov v Bratislave. Staré panelákové byty na okrajoch mesta pod touto hranicou, bližšie k centru, nepodarené novostavby a tehla zhruba takto, lepšie novostavby a centrum niečo nad.
Ak rozdiel v cene medzi staršími a novými bytmi býva niekde okolo 25 %, potom ak panelák (?) bude stáť tých 43 000, novostavba by mohla okolo 54 000 €.
Teraz uvažujme s 2-izbovou novostavbou v Troch vežiach v cene 110 237 € (opäť ponuková cena – 10 %).Tu je Id už viac prepálený, dosahuje 5,1. Rovnovážna cena je niekde na úrovni 64 500, čo by znamenalo pokles o 41 %. Ak Id = 2, potom bude cena 43 000 €. Ak počítame cez m2, potom rovnovážna cena je 49 000 €.

Porovnanie ceny a príjmov z prenájmu je vlastne investičným kritériom, ktoré špekulantom signalizuje, či treba nakupovať alebo predávať. Tu existuje tiež viacero ukazovateľov, najpoužívanejší je tzv. P/E ratio, teda pomer ceny a príjmov z prenájmu. Obrátením týchto veličín dostaneme hrubý výnos (yield) z nehnuteľnosti za rok. Podľa toho, čo som sa dočítal, sa za rovnovážnu cenu považuje P/E 15. Čím viac sa hodnoty od toho odchyľujú, tým je cena nadhodnotená (nad 15), podhodnotená (pod 15). Pritom hodnota 10 môže signalizovať dno alebo výrazný impulz na nákup (ako v prípade akciového trhu). Pri yieldoch je dlhodobo rovnovážna úroveň medzi 7 – 8 %, nižšie znamená nadhodnotenú cenu, vyššie podhodnotenú.
Ak sa vrátime k nášmu petržalskému paneláku, ktorý v súčasnosti majiteľ môže prenajať za 500 €/mesiac, potom P/E = 13,58. Hrubý výnos z prenájmu dosahuje 7,36 %. Čiže oba ukazovatele indikujú už zdravú úroveň ceny. Ak by P/E malo klesnúť na zhruba 10, potom by cena bola okolo 60 000 €. Ale nájomné klesá a ešte bude, čiže dno môže byť aj na 48 000 €.
Ak kalkulujeme s 9 % yieldom, teda jasným signálom na kúpu (za normálnych podmienok, samozrejme), potom dno môže prísť okolo 67 000 €. Ale keďže tu je nenormálny stav a ešte k tomu pokles nájomného (nech 400 €), počítajme s 10 % yieldom, vtedy dno môže prísť na úrovni 48 000 € (pesimistický variant?).
A čo 2-izbák v Troch vežiach? Dajme tomu, že ho prenajmeme za 540 €. V takom prípade PE = 17. Ak PE je 15, potom cena je 97 000 €. Môže však klesnúť aj na 64 800 €. Ak sa na túto investíciu pozrieme cez yield, hodnota 5,88 % signalizuje stále prepálenú cenu. Ak by sa mala dostať do rovnovážneho teritória 7 – 8 %, znamenalo by to cenu medzi 92 600 – 81 000 €. Ak dno bude na 9 %, potom 72 000 €. Ak 10 %, potom 64 800.
A to narábame stále s hrubým výnosom, od ktorého treba odpočítať ešte daň z prenájmu, nejaký ten mesiac v roku neobsadený, ostatné náklady na údržbu. Čisté výnosy sú spravidla o 1,5 až 2 % nižšie. Ak je teraz úrok na hypotéke v banke 6 % a investor by získal za rok čistý výnos 8 %, veľmi ho to do kúpy lákať nebude. Ale vlastne sa stačí pozrieť na hustejší trh s komerčnými realitami. Menej chcené trhy v Európe atakujú výnosy na úrovni 13 alebo 14 % a stále nie je veľa záujemcov. Takže?

Návrat k realite
Ak teda uvažujeme s cenou nášho petržalského bytu na dne okolo úrovne 50-tisíc € (1,5 mil. Sk), znamená to, že ceny sa v tomto prípade vrátia niekde do roku 2002, kedy priemerná cena za m2 v Bratislave dosahovala 24 000 Sk.
To by zároveň súviselo s historickým vývojom expanzie úverov. Evidentný rast cien aj úverov a zároveň zväčšovanie nožníc medzi cenami na jednej strane a príjmami resp. nájomným na druhej strane totiž začal práve v roku 2002. Základná sadzba NBS klesla z vyše 9 na zhruba 6,5 % z 2002 do 2005. V roku 2001 banky a stavebné sporiteľne poskytli zhruba 40 mld. korún na bývanie, z toho klasické hypotéky tvorili zanedbateľný podiel. Ten sa len o niečo zvýšil v roku 2002. Odvtedy však nastala prudká akcelerácia, ktorú od roku 2005 (už 80 mld. Sk objem úverov) podporovali aj iné úvery na bývanie (tzv. americké hypotéky). Hypotekárny dlh na obyvateľa vyskočil z 1 300 Sk v roku 2001 na 4 600 Sk v r. 2003 a 13 800 Sk v r. 2005 a 22 300 Sk v polovici r. 2007.
Ako vraví jedna fráza, čas ukáže. Možno o pár rokov budem musieť priznať omyl. Alebo parafrázovať jeden výrok: „Ak som sa v niečom mýlil, tak v tom, že som nebol väčší pesimista.“

Program kapitalistickej strany

2009-06-15T23:10:00.001+01:00

Nejako takto by mohol vyzerať program kapitalistickej strany obhajujúcej skutočnú slobodu človeka. Už len vyriešiť večnú otázku, ako tieto princípy presadiť cez štátnu mašinériu. A čo ak niekto nechce, aby niekto iný ho zastupoval, hlasoval a rozhodoval za neho a o ňom? Že to by už nebola demokracia? Presne tak... Napriek všetkému, sympatický počin.

The Time Of No Problem

2009-06-02T20:58:00.002+01:00

"Look back at the economy in October 2007. The Dow was at 14,000. The banks were booming. Real estate was down a little, but the experts gave no warning. They were wrong. All of them.

When people refuse to face reality, because reality is going to be more painful than anything they have experienced, they look for signs that the problems they cannot avoid without changing are really not that bad. They look for offsetting good news.

We are watching the investment world adopting a lemming mentality that has always produced losses. "This time it's different. No problem."

Even hard-money newsletter readers are beginning to doubt that the recent good news is in fact "less worse than expected" bad news. This is the stuff of dreams that do not come true.
Readers look at the reports, and the reports look awful: falling home prices, rising unemployment, an astronomical Federal deficit. But the media say we are close to a bottom – the bottom of a crash that none of them forecasted.

A Tsunami is coming. In such a scenario, you have got to get out of the water and off the beach. But few people ever do, unless they have seen a tsunami. Few have.
Allocate some percent of your wealth to tsunami-avoidance. Do it quietly. Do not discuss this with your big-mouth brother-in-law.

What do you really think is likely to happen? Not what you would prefer will happen.
Think, "General Motors in October 2007"
Think Chrysler, Merrill Lynch, and Lehman Brothers.
No one saw it coming. It came.
Problems. Big, big problems."

Celý článok Garyho Northa tu.

Logika povinných optimistov

2009-05-28T21:17:00.001+01:00

Bavím sa na vyhláseniach tohto typu. Všetky sú založené na rovnako nezmyselnej logike (existuje nezmyselná, teda nelogická logika?):
1. Veci sa stále zhoršujú.
2. Ale zhoršujú sa pomalšie ako pred časom.
3. To znamená, že sa blížime ku dnu.
4. Po jeho dosiahnutí je jediná možná cesta opäť nahor.

Nie som prehnaný pesimista ani optimista, jedno je však isté. Veci sa ešte len začínajú vracať do normálu. Zatiaľ tento stav ani z rozhľadne nevidno. A ak sa niečo nafukuje dekádu (niekde dekády), síce to môže vyfučať za kratší čas, ale len ak sa nepláta diera zbytočnými záplatami. Čím viac záplat sa použije, tým bude návrat k normálu pomalší.

Prečo je „oceňovaných“ ekonómov lepšie nepočúvať?

2009-05-26T20:21:00.001+01:00

Preto. Nielen Myron Scholes by mal čušať v domove dôchodcov a hrať sudoku s pomocou svojich vzorcov.

Novinky zo sveta kníh

2009-05-14T22:07:00.001+01:00

Voľného času mnohým pribúda, preto si predstavme zopár nových knižných pochúťok, ktoré sú hodné pozornosti.

Rozdiel medzi anarchistami a minarchistami hádam netreba vysvetľovať. (Nielen) podľa Skobla je to (nielen) „hobbesovský strach“ (neexistencia štátu vedie k chaosu), ktorý bráni minarchistom prejsť na ten istý breh a uznať, že ľudia môžu riešiť spory bez štátneho monopolu. Knihu „Delete the State: A Challenge to Minarchists“ od Aeona J. Skobla recenzoval David Gordon.

Nazdávate sa, že Herbert Hoover bol reformátorom, bez ktorého by hospodárska kríza v 30. rokoch trvala dlhšie? Alebo ste niekde čítali, že tento americký prezident krízu prehĺbil, lebo znížil dane? Omyl, oficiálna história zvyčajne klame. Žiadny záchranca ani reformátor štátneho rozpočtu.
Učili vás v škole, že USA vytiahla z biedy až 2. svetová vojna, lebo reálne HDP v tom čase vzrástlo? Omyl! Iste, aj teraz by nezamestnanosť klesla, ak by Obama nezamestnaných ozbrojil a poslal bojovať proti somálskym pirátom. Spotrebovaná munícia, výroba a oprava lodí by mohli prispieť k „rastu“ HDP. Zlepšil by sa tým život mnohých obyvateľov? Nie. Ale politici môžu ukázať graf so stúpajúcou krivkou. Presne tak, ako politruci v Sovietskom zväze pravidelne oznamovali výdobytky vedecko-priemyselnej revolúcie.
Keynesiánci aj „Chicagoiti“ opakovane zdôrazňujú, že veľká kríza je ponaučením pre centrálne banky, že jedinou cestou na odvrátenie katastrofy je obrovská monetárna expanzia. Aj tento mýtus Robert Murphy v knihe „Politically Incorrect Guide to the Great Depression and the New Deal“ jednoznačne vyvracia.

Diaľnice a cesty sú príliš drahé na to, aby ich stavali súkromníci. Každých sto metrov bude treba zastavovať pri platbe za používanie inej cesty. A navyše, nejaký magnát môže zvýšiť ceny a obmedziť prístup. Všetci budeme závislí na jednom bláznovi, ktorý vlastní jedinú cestu na okolí. Načo byť na ňom závislí, ak štát vie poskytnúť túto službu zadarmo? Walter Block ukazuje, že aj ten najhorší z najhorších scenárov súkromného vlastníctva ciest by bol fantastickou alternatívou v porovnaní s existujúcou štátnou (verejnou) realitou.
Ľudia majú veľa možností v potravinách, počítačoch, filmoch, službách pre domácnosť. Prečo by to malo byť iné pre cestujúcich?
Štúdií, článkov a iných slovesných útvarov od Blocka na tému súkromné cesty existuje viac ako veľa. No prvý krát sa mu ich podarilo, po niekoľkoročnom úsilí, zhrnúť do takmer 500-stranovej knihy „The Privatization of Roads and Highways“.

A ešte niečo, tento krát v češtine: Liberální institut pripravil preklad Rothbardovho majsterštiku „Ethics of Liberty“. Mimochodom, pri jej uvedení počas nedávnej Pražskej konferencie o politickej ekonómii vystúpil aj Hans-Hermann Hoppe, ktorý napísal úvod knihy.

Ad: Hrdina Štefánik

2009-05-06T22:13:00.001+01:00

Pre komunistov zapredanec slúžiaci francúzskym imperialistom.
Pre národniarov vlastenec, ktorého dali Česi odpraviť.
Pre konzervatívcov demokrat, ktorý sa zaslúžil o vznik československého štátu a vo vojne neváhal nasadiť vlastný život, chcel zoštíhliť štátnu byrokraciu a podporovať vedu.
Pre moderných liberálov „Európan“ so silným sociálnym cítením.
A pre libertariánov? Fajn chlapík, ktorému šlo o fair hru, čestnosť a slobodu. Ale prečo, do pekla, to chcel presadiť cez politiku?

Deň duševného monopolu

2009-04-24T19:06:00.003+01:00

26. apríl je vraj svetovým dňom duševného vlastníctva. To sa patrí patrične osláviť. Čo je nové v pirátskej zátoke...?

Ak neviete, čo si v nedeľu obliecť, tu je jedna možnosť:

Tomáš Baťa ku kríze v roku 1932

2009-04-21T22:14:00.001+01:00

„Příčinou krize je především morální bída. Přelom hospodářské krize? Nevěřím v žádné přelomy samy od sebe. To, čemu jsme si zvykli říkat hospodářská krize, je jiné jméno pro mravní bídu. Mravní bída je příčina, hospodářský úpadek je následek. V naší zemi je mnoho lidí, kteří se domnívají, že hospodářský úpadek lze sanovat penězi. Hrozím se důsledku tohoto omylu. V postavení, v němž se nacházíme, nepotřebujeme žádných geniálních obratů a kombinací. Potřebujeme mravní stanoviska k lidem, k práci a veřejnému majetku. Nepodporovat bankrotáře, nedělat dluhy, nevyhazovat hodnoty za nic, nevydírat pracující , dělat to, co nás pozvedlo z poválečné bídy, pracovat a šetřit a učinit práci a šetření výnosnější, žádoucnější a čestnější než lenošení a mrhání. Máte pravdu, je třeba překonat krizi důvěry, technickými zásahy, finančními a úvěrovými ji však překonat nelze, důvěra je věc osobní a důvěru lze obnovit jen mravním hlediskem a osobním příkladem.“

Hoci nie celkom upresnené kritérium morálnosti, nedá sa nesúhlasiť.

Cesta do hyperinflačného pekla

2009-04-07T23:00:00.002+01:00

Ak by to náhodou nebolo zrejmé, tak ešte raz dôvody, prečo z amerického dolára (nielen z neho?) bude o chvíľu bezcenný kus papiera a prečo sa oplatí zbierať zlaté tehličky. A niekedy nabudúce o tom, prečo sa ani najcennejší kov neoplatí dlho držať.

Too much emotion and no diligence

2009-03-30T22:08:00.001+01:00

Debata na jednom zahraničnom internetovom realitnom fóre, venovanom Bratislave:

A: been a long while since i have been on here,but needs must in the current circumstances.
I have not seen on the forum any discussions about slovak mortgages currrently,or indeed about the 3 towers development.I would welcome some comments as I am rapidly loosing confidence and my assests in the current climate.
Any idea of current pricing in the 3 towers and rental expectations?
I have an interested buyer in my unit,but have no idea of resale price.

B: Was over at 3 towers this week, both rental and sales do not look great (oversupply), if you can get a mortgage for 80% and have a bit of spare cash to furnish then perhaps you could hold if not i would get out if you have a buyer lined up.

A: it's a tough call,but i do not have the cash flow to hold and prey it will work out.It's my conclusion that these types of investment are for investors with sustantial cash flow positive properties,or with good cashflow from elsewhere.For someone trying to build a portfolio,it's not going to work out. I cannot lie i feel very bitter about it,current economic circumstances not withstanding,it's the last time i get involved with slick marketing and emerging markets. Too much emotion and excitement and no way to do diligence.
The only consolation is that these markets are now starting to behave like ours when it suffered from over supply,its a natural process and it will work out for those who can stick it out.

Moja skromná rada: Chlapče, ak máš naozaj skutočného záujemcu o kúpu, pozri si súčasné ponúkané ceny individuálnych majiteľov na internete, odpočítaj od nich aspoň 15 – 20 % a dúfaj, že ti na to ten kupujúci skočí. Ak áno, vyhral si. Lepšie už to nebude.

Zlaté padáky pre súdruhov (tento raz v štátnom sektore)

2009-03-24T21:31:00.001+01:00

Myslíte si, že zlaté padáky bankových manažérov zaplatené z peňazí daňovníkov, sú nehoráznosť? A čo je potom odstupné takých eurokomisárov, ktorým tento rok končí súdružská päťročnica? Navyše, oni nepoznajú iné príjmy ako tie pochádzajúce z okradnutia svojich euovečiek.

Každý komisár zinkasuje vyše milióna libier (čo je päťročná suma ich základných platov), celkovo to bude odstupné vo výške 23 mil. libier. Najviac si polepší matadorka Margot Wallstrom, starajúca sa o oblbovanie ľudí eupropagandou (1,8 mil.).

Viete, aký je rozdiel medzi bankárom a euúradníkom so zlatými padákmi?
S bankárom ste sa mohli donedávna pri priehradke aspoň handrkovať o úrok. Úradníka nemáte šancu ani len stretnúť, nie to sa ho ešte spýtať ako (prečo a na základe čoho) nakladá s vašimi peniazmi.

Roztápanie mýtov

2009-03-16T22:14:00.001+01:00

„Meltdown“. Ďalšia kniha do zbierky zo série „Čo do riti sa to vlastne deje?!“. Tento raz od autora bestselleru „Politicky nekorektný sprievodca americkými dejinami“ Thomasa Woodsa.

Byť on-line je cool.

Všetko čo ste chceli vedieť o kríze, ale nikto vám to nevysvetlil

2009-02-18T17:14:00.002+01:00

Ak sa zaujímate o ekonómiu a obdobie veľkej krízy (tej minulej alebo súčasnej) a jej skutočné príčiny, potom nemôžete knihu Murray N. Rothbarda "Veľká americká kríza" obísť. Mnohé opatrenia navrhnuté v tej dobe Hooverom (alebo neskôr Rooseveltom) znejú až príliš povedome aj dnes. Väčšina riešení v súčasnosti navrhovaných politikmi na celom svete bola práve v tom období odskúšaná a zlyhala. Rothbard zrozumiteľne vysvetľuje prečo. Skutočnosť, že kniha bola napísaná pred 46 rokmi a stále ju možno vztiahnuť na udalosti spred 80 rokov ako aj tie dnešné, ukazuje význam a pravdivosť tohto diela. Rovnako ako ostatné Rothbardove knihy, aj táto ponúka vynikajúcu analýzu ekonomickej histórie, ktorá sa bežne nerozoberá v médiách a neučí na ekonomických školách. Recenzia na stránkach INESS-u tu.

Čoho sa obávajú?

2009-02-11T21:38:00.003+01:00

"Je charakteristickou črtou kríz, že z dôvodu nevyhnutne podvodnej podstaty komerčného bankového systému musí každá skutočná snaha ľudí vybrať vlastný majetok z bánk spôsobiť paniku medzi bankami aj vládou."

- Murray N. Rothbard: "America´s Great Depression"

Optimálna veľkosť krádeže?

2009-02-10T18:25:00.001+01:00

Aká je optimálna veľkosť štátu? Odpoveď poznajú anarchisti aj „radikálni“ libertariáni: ŽIADNA.
Podľa Richarda Rahna z Cato Institute je to niekde medzi 17 až 30 % HDP. To znamená, že ľudia v Hongkongu alebo Singapure si „neužívajú“ ideálny štát, keďže ten im berie menej. Rovnako tak obyvatelia Slovenska, kde úradnícky aparát prerozdeľuje vďaka magickému ukazovateľu HDP „už len“ 34 %.
Odveký rozpor medzi ana- a minarchistami. Neukázala historická skúsenosť, že minimálny štát (chrániaci majetok a životy ľudí) je utópia, ktorá nemôže fungovať, pretože každý malý štát postupne rastie k väčšiemu?
Aká je optimálna veľkosť krádeže? Sto, päťsto eur, jedno auto ročne?

Títo páni sú najväčší srandisti na svete

2009-02-02T20:42:00.002+01:00

A srandu si robia nielen z Američanov platiacich štátne výpalné, ale už aj z britských (len potenciálnych) zákazníkov. Nepredáva sa? Nevadí, zdražíme. Pripomína mi to rozmýšľanie aj slovenských realitných vývojárov.

Ropa cez 100 $ v tomto roku. Nezmysel?

2009-01-30T00:24:00.001+01:00

Na začiatku každého roku si mnohí radi zaprognostikujú. Neodolal ani Glen Allport na stránkach Strike The Root:

„Po 95 rokoch pozvoľného prekopírovavánia dolára FED-om až takmer do jeho bezcennosti, reagujú mnohí Američania (množstvo keynesiánskych ekonómov a komentátorov v médiách) spôsobom „Vďaka, pane! Môžem ešte?“ – hoci to znie skôr ako „Prosím, vládni páni a banksterskí vládcovia, vytlačíte more nových peňazí, aby sa podporila ekonomika pre nás?“ Niektorí pritom na zdôraznenie dupú nohami a ohŕňajú ústa.“

„... veľmi mnoho národov si hyperinfláciou vystlalo cestu k biede za ostatných niekoľko stoviek rokov, ešte predtým ako sa používali papierové peniaze (napríklad odstránením časti zo vzácnych kovov na minciach v Ríme). Nie som presvedčený, že potrvá dlho, než sa inflačné efekty masívnej a prudkej tvorby peňazí prejavia na cenách.“

Šanca pre dvojcifernú reálnu infláciu v USA v tomto roku: 95 %
Šanca, že hyperinflácia dosiahne tento rok úroveň „ó môj bože“: 50 %
Šanca, že americká vláda spraví niečo mimoriadne hlúpe v reakcii na krízu do jari: 100 %
Šanca, že iné krajiny budú predávať obrovské sumy ich dlhov v dolároch, čo vyvolá ďalší inflačný tlak na dolár: 95 %
Šanca, že dlhopisový trh utrpí výrazný otras (väčší ako sme doteraz videli): 95 %
Šanca, že zlato dosiahne 1000 dolárov v roku 2009: 98 %
Šanca, že väčšina ľudí si to včas uvedomí a zachráni svoj osobný majetok: 0,0 %

Ach, tie náhody...

2009-01-26T22:04:00.001+01:00

V ostatnej Lampe, kde sa debatovalo o finančných skupinách (naivne som čakal účasť aj iných „žralokov“?), sa Patrik Tkáč (nie prekvapujúco) blysol viacerými etatistickými postrehmi. Okrem iného sa posťažoval na preferovanie zahraničných firiem pri štátnych tendroch a vyslovil sa za silnejší štátny protekcionizmus v prospech domácej kapitálotvornej vrstvy. To ma ani tak nezarazilo, keďže väčšina podnikateľov chce vždy parazitovať na „štáte“ (mimochodom, aj podľa intenzity prejavu pána Tkáča v tejto časti to naozaj s JaT nie je ružové). Menšie prekvapenie prišlo o pár dní na to, keď minister financií v jednej televízii naznačil, že vláda bude zvažovať ako jedno z „východísk“ z krízy aj preferovanie domácich firiem pri prideľovaní štátnych zákaziek. Ale to bude zrejme len náhoda.

Najväčší pesimisti sú v NBC

2009-01-19T23:25:00.003+01:00

Titulky v médiách vedia často naozaj poriadne vystrašiť. Tieto však prekonali aj najväčších "medveďov".

Via: Stefan Karlsson

Peter Schiff v TRENDe

2009-01-12T18:42:00.003+01:00

„Ľudia sú vždy chamtiví. Počúvame, že za to môžu chamtivci z Wall Streetu, chamtiví realitní makléri, chamtiví spotrebitelia... No položme si otázku – prečo začali byť chamtiví všetci naraz? Prečo neboli takí chamtiví pred desiatimi, dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi? Čo sa zmenilo? Zmenila sa menová politika. Zmenilo sa to, že sa tu začali rozdávať peniaze za jednopercentný úrok. Spôsobil to štát a ten istý štát sa teraz snaží z krízy vyťažiť a ešte viac si posilniť vplyv. Oni ničia naše hospodárstvo a my ich odmeňujeme tým, že im dávame väčšiu moc, s ktorou môžu narobiť ešte väčšie škody.“

- Peter Schiff v rozhovore pre TREND

Pre mnohých (najmä vďaka legendárnemu videu, na ktorom sa z jeho katastrofických predpovedí mainstreamoví keynesiánski kolegovia vysmievajú) človek, ktorý ako prvý predpovedal súčasnú krízu. No je to „len“ jeden z „Rakúšanov“, ktorí na nezdravú ekonomiku založenú len na úveroch s umelo lacnými úrokmi upozorňujú už niekoľko desiatok rokov.

Svet je krutý

2009-01-08T21:25:00.003+01:00

Zdroj: Peter Brookes, TimesOnline

Vianočná debata o prerozdeľovaní

2008-12-30T14:35:00.000+01:00

Zostručnený úryvok z jednej predvianočnej debaty s kamarátom (P., však sa nenahneváš?):

On: V najbližších voľbách budem voliť tú novú stranu SaS. Myslia to dobre, chcú znížiť odvody, sú to nové neskazené tváre...

Ja: Ak by som bol presvedčený o tom, že tým niečo zmením, tiež by som ich asi volil.

On: A prečo nie?

Ja: Dobre, možno by znížili dane, odvody, zrušili pár zbytočných úradov. Ale stále budú ľuďom kradnúť a prerozdeľovať.

On: Ale ty si hrozný idealista, ktorý nežije v realite!

Ja: Som idealista a žijem v realite. Rozdiel vidím len v tom, že oni mi chcú ukradnúť 50 korún, iní 100. Ale stále je to krádež.

On: No nejaké prerozdeľovanie tu proste musí byť. Inak by to nefungovalo. Kto by sa postaral o chorých, sociálne slabších?

Ja: Súkromné poisťovne, charita, najbližší ľudia – rodina, priatelia, známi. Prirodzenú ľudskú solidaritu tu teraz potláča štát, ktorý peniaze ukradne, prerozdelí tak, že zaplatí úradníkov, záujmové skupiny a ten zvyšok sa možno dostane k človeku v núdzi.

On: Ale bez prerozdeľovania úradníkmi to nepôjde. Ide o to, aby to bolo čo najefektívnejšie. A to chce práve Sulík zaviesť tým odvodovým bonusom.

Ja: Funguje to aj priamo. Je dokázané, že ak sa do toho príliš nestará štát, charita sa rozvíja. Tak to fungovalo napríklad v USA.

On: To sa mi nejako nezdá.

Ja: Iný príklad. Pred pár rokmi som bol nezamestnaný a pár mesiacov som žil doma, kde ma živili rodičia. Dovtedy som býval v podnájme v Bratislave aj s partiou kamarátov. Ale keďže som sa chcel vrátiť späť do Bratislavy, istý čas som si tam stále platil nájomné, na čo som si požičal od rodičov, respektíve kamarátov.

On: To naozaj? Aj tak si myslím, že prerozdeľovať treba.

Inflation is another taxation

2008-12-29T17:49:00.000+01:00

"For government is an inherently inflationary institution, and consequently has almost always triggered, encouraged, and directed the inflationary boom. Inflation is a form of taxation, since the government can create new money out of thin air and use it to bid away resources from private individuals, who are barred by heavy penalty from similar “counterfeiting.” Inflation therefore makes a pleasant substitute for taxation for the government officials and their favored groups, and it is a subtle substitute which the general public can easily—and can be encouraged to—overlook.

The government can also pin the blame for the rising prices, which are the inevitable consequence of inflation, upon the general public or some disliked segments of the public, e.g., business, speculators, foreigners. Only the unlikely adoption of sound economic doctrine could lead the public to pin the responsibility where it belongs: on the government itself."

- America´s Great Depression (Murray N. Rothbard)

Príbeh o kríze je stále rovnaký

2008-12-22T19:39:00.002+01:00

„Vina za veľkú hospodársku krízu musí byť nakoniec zobratá z pliec slobodnej trhovej ekonomiky a premiestnená tam, kde právom patrí: ku dverám politikov, byrokratov a množstvu „osvietených“ ekonómov. A pri akejkoľvek inej kríze, minulej alebo budúcej, je príbeh rovnaký.“

- „America’s Great Depression“ (Murray N. Rothbard)

Koniec jedného otroctva, začiatok iného

2008-12-18T22:09:00.001+01:00

18. decembra 1865 schválil americký kongres 13. dodatok Ústavy, ktorým potvrdil, že „otroctvo ani nedobrovoľné slúženie“ nebudú už v krajine existovať.

V tej dobe sa to javilo mnohým ako veľmi radikálny krok. Viedli sa dokonca debaty o tom, či otrokári nemajú byť odškodnení. Dnes je také niečo oficiálne nepredstaviteľné, hoci obchod s „bielym“ mäsom existuje. Otroctvo by nikdy nebolo zrušené, ak by si jeho odporcovia nestanovili takýto cieľ a pár desiatok rokov predtým hlasno nekričali. Jeho zrušenie prišlo prakticky jedným úderom, nie postupne alebo kompenzačne.

No so zánikom priamej formy nevoľníctva prišla a zväčšila sa jeho iná forma. Nastúpila lupičská banda nazývajúca sa štát, ktorá si rovnako ako otrokári bez dovolenia a pod hrozbou násilia prisvojuje už nielen časť práce a života poddaných, ale aj ich majetku.

Nižšie dane, širšia privatizácia „verejných“ služieb, menej rozhadzovačný štátny rozpočet, menšie zasahovanie štátu? Nie. Žiadne dane, úplná privatizácia, žiaden štát ani „jeho výdavky a investície“. To je cesta ku slobode.

Bernankeho bombardér

2008-12-17T23:13:00.004+01:00

Jeden z nástrojov FED-u na manipulovanie peňažného trhu skončil. Teda ak zákonodarcovia náhodou neodsúhlasia záporné úrokové sadzby. Pri pohľade na peňažnú zásobu v USA, ktorá vzrástla medziročne o 1246 % naozaj možno tvrdiť, že Bernanke nevytiahol helikoptéru, ale poriadny bombardér. Čo to vlastne tie centrálne banky akože sledujú? Že hospodársky rast a stabilné ceny? Hahaha...

A ešte je tu jedna „maličkosť“: bailout v objeme presahujúcom irackú, vietnamskú vojnu, kumulatívny rozpočet NASA, Marshallov plán...

Zdroj tu

Madoffova ilúzia nie je najväčším podvodom

2008-12-16T23:37:00.001+01:00

Treba ešte nejaký jasnejší príklad toho, že štátna regulácia finančných trhov je úplný nezmysel? Väčšou pyramídovou hrou je hádam už len realitná bublina FED-u. Kontrola štátu vytvára u investorov ilúziu bezpečia a ochrany, naletieť podvodníkovi nemajú problém ani veľké banky. Koľko podobných prípadov sa ešte objaví?

Mike Gogulski bez štátneho občianstva

2008-12-15T17:40:00.002+01:00

S uvedením dôvodov vojny vedenej USA, zneužívania ľudských práv, nenásytného štátneho kapitalizmu a pokrytectva dnes obyvateľ Bratislavy, Michael Gogulski, oznámil, že sa vzdal svojho občianstva Spojených štátov a stal sa osobou bez štátnej príslušnosti ako prostriedok „politického rozvodu“.

36-ročný Gogulski sa vzdal svojho občianstva 8. decembra 2008 na americkom veľvyslanectve v Bratislave, odovzdal svoj pas Spojených štátov amerických a zavŕšil tak dvojtýždňový proces a mesiace osobných príprav. Momentálne očakáva Osvedčenie o strate občianskej príslušnosti Spojených štátov, ktoré bude potvrdzovať jeho stratu amerického občianstva. Keďže Gogulski nemá inú štátnu príslušnosť, je teraz osobou bez štátnej príslušnosti.

„Bol som znechutený tým, že mám byť spájaný občianstvom s najnebezpečnejšou bandou zločincov na svete, vládou Spojených štátov. Vzdanie sa občianstva je pre mňa prostriedkom dosahujúcim politický rozvod s touto podlou inštitúciou,“ povedal Gogulski. „Americkí politici ospevujú svoj štát, pokiaľ ide o slobodu, ľudské práva, slobodné trhy a právny štát. Preskúmanie histórie krajiny a súčasných krokov odhaľuje len klamstvá a pokrytectvo. Genocída amerických domorodcov, otrokárstvo, jadrový masaker v Hirošime a Nagasaki, podpora brutálnych diktátorov, mučenie nevinných na miestach, ako sú Guantanámo a Abú Ghraib, obrovské krádeže v prospech podnikania vo veľkom v mene „zachraňovania“ hospodárstva, najviac väznených občanov na svete, rast domáceho policajného štátu a brutálne vojny útlaku, ktoré sa dejú v Iraku, Afganistane a Somálsku, vykresľujú skôr odlišný obraz. Amerika je cez svojich vládnych zástupcov skutočne výnimočná – výnimočne zlá,“ uviedol.

Gogulski hovorí, že keď získa Osvedčenie o strate štátnej príslušnosti, požiada slovenské Ministerstvo vnútra o cestovný dokument – podobný pasu – podľa Dohovoru o štatúte osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1954, ktorý Slovensko podpísalo v roku 2000. Hovorí, že dovtedy nemá v pláne opustiť Bratislavu a že uznáva, že jeho život bez občianstva bude zložitejší, najmä pokiaľ ide o cestovanie. Ale „ak sa má Schengenský priestor stať mojou klietkou,“ hovorí Gogulski, „myslím si, že je pre mňa dosť veľká. V rámci Európy má človek čo objavovať počas celého života.“

Na svojom osobnom blogu Gogulski uvádza, že pracuje ako prekladateľ a redaktor na živnosť. Zároveň píše o anarchizme a podporuje revolučnú teóriu nazývanú agorizmus, ktorá predpokladá, že poskytovatelia služieb na voľnom trhu budú súťažiť so štátmi a nakoniec ich nahradia, vďaka čomu vznikne slobodná spoločnosť. „Vlády sa chvália pojmami, ako je „rovnosť“ a „právny štát“, ale sami zlyhávajú v uplatňovaní rovnakých noriem, ktoré ostatní musia strpieť,“ objasňuje svoju politickú filozofiu. „Základ sily štátu - zdaňovanie, je krádež. To, že títo zlodeji majú elegantné rovnošaty, pôsobivé tituly a odobrenie zákonom, ani v najmenšom nemení základný vzorec vydierania: zaplať nám, lebo inak ťa zabijeme.“

Blog Michaela Gogulskeho nájdete na adrese http://www.nostate.com/

Mercedes k bytu

2008-12-12T21:59:00.002+01:00

Vo francúzskom meste Mulhouse, kde sa nachádza napríklad továreň PSA, predala realitka vyše 20 nových bytov na predmestí až potom, čo k nim ponúkla „A“-čkový Mercedes, respektíve adekvátnu zľavu. Tá pri trojizbovom byte dosiahla 19 %. Výsledná cena? 118-tisíc €, alebo 3,5 milióna korún.

„Odborníci“ v Bratislave predpokladajú najnovšie pokles starých bytov na úroveň 35-40-tisíc Sk/m2. To je už prakticky dnešná realita (byty v pôvodnom stave) v Petržalke a okrajových častiach. Takže pokles na 35-tisíc/m2 áno. Ale pri novostavbách...

Fico trafil kliniec takmer po hlavičke

2008-12-11T18:33:00.000+01:00

"Dnes vychádza na povrch, že kríza mohla byť riadená, aby došlo k prerozdeleniu bohatstva a ja nemám dôvod tejto teórii neveriť," povedal Fico na zjazde Smeru.

Neviem, o akú triednu teóriu sa premiér opiera (žeby marxizmus?) pri tejto konšpirácii, no čiastočne má pravdu. Prerozdeľovanie bohatstva môžeme vidieť v priamom prenose pri zachraňovaní bánk (či automobiliek) peniazmi daňovníkov. Tým lúpežníkom a prerozdeľovačom je však štát. Alebo ľudia dobrovoľne organizujú charitatívne zbierky za záchranu bánk a automobiliek?

Je Šramko naivka?

2008-12-10T19:09:00.001+01:00

Neverte politikom, bankárom a nimi plateným analytikom. Najmä ak sa vyjadrujú o budúcom vývoji ekonomiky. OK, nikto nie je jasnovidec a ani Rakúšania presne nevedia určiť, kedy sa boom zmení na pád. Ale to, že USA a časť západnej Európy smerujú do recesie a stiahnu so sebou celý svet, si už aj vrabce na streche čvirikajú minimálne rok. Len v krajine vezúcej sa na reformách spred vyše piatich (?) rokov si to málokto pripúšťal, z uvedených zástupcov nikto. Za všetky prognostické eskapády nech sú výstrahou vyjadrenia guvernéra NBS:

Január 2008:
Možný vplyv na ekonomiku guvernér pripustil v prípade zmeny v ekonomickom cykle a v spomalení globálneho rastu, čo by do určitej miery mohlo vplývať aj na ekonomický rast na Slovensku.

Október 2008:
Neočakávame žiaden vážny priamy dopad z tejto finančnej krízy, o ktorej je treba povedať, že naozaj je veľmi vážna.

Podľa Šramka však spomalenie konjunktúry nemusí byť nijako dramatické.

je podľa neho možné predpokladať negatívny dopad aj na slovenskú ekonomiku. ...možné očakávať aj spomalenie produkcie a exportu Slovenska, predovšetkým v roku 2009.

November 2008:
Podľa Šramka pritom hospodársky rast v krajine v budúcom roku spomalí, avšak naďalej sa bude držať na slušných úrovniach.

December 2008:
Dopady krízy na slovenské hospodárstvo začínajú byť už zrejmé aj podľa guvernéra Národnej banky Slovenska Ivana Šramka. "Je to už samozrejmé. Vo štvrtom kvartáli sa už v slovenskej ekonomike prejavia dopady globálnej krízy. Slovenská ekonomika je extrémne otvorená. Myslieť si, že na nás nebude vplývať recesia, ktorá je momentálne v krajinách eurozóny alebo u našich kľúčových ekonomických partnerov, je naivné."

TASR dokáže vždy pobaviť

2008-12-08T16:49:00.001+01:00

A to aj vtedy, keď sa nič nedeje. Ešte by to chcelo aktualitku napríklad o tom, že minister vnútra sa tento rok na Štedrý deň nezúčastní varenia kapustnice pre ľudí z domova dôchodcov v Horných Lefantoviach. A so začínajúcou sa sezónou skokov na lyžiach netreba zabúdať na správy typu „Slovenský reprezentant Martin Mesík dnes (opäť) nepostúpil z kvalifikácie skokanských pretekov...“ Vlastne, táto už nie, keďže naša skokanská jednotka ukončila kariéru. Skrátka, aj keby sa naozaj nič vo svete nedialo, stále sa dá o čom písať.

Friedmanov peňažný omyl

2008-12-03T22:48:00.001+01:00

Môžu za cyklickosť ekonomiky fluktuácie v raste (poklese) peňažného obeživa? Áno, aj. Môže tejto fluktuácii a tým aj boomu a pádu zabrániť centrálna banka tlačením konštantného objemu peňazí? Podľa Miltona Friedmana áno. Omyl.

Friedman sa nazdával, že zachovaním určitej fixnej miery rastu (3-4 %) bude ekonomika rásť bez väčších výkyvov. Rakúska ekonomická škola však tvrdí, že boom (pád) nesúvisí len so samotným zvyšovaním (znižovaním) peňazí v obehu. Je daný rôznymi neproduktívnymi aktivitami, ktoré v čase zvyšovania vzniknú a v období znižovania musia zaniknúť.

Friedmanom obhajovaná peňažná expanzia (tlačenie umelých papierikov z ničoho), hoci aj v minimálnej miere, bude stále vyvolávať tieto neproduktívne bublinové investície. Navyše, aj prax ukazuje, že akákoľvek centrálna banka na svete nie je schopná takéto pravidlo dodržať (FED sa o to snažil na začiatku 80. rokov) z politicko-mocenských dôvodov.

Deflácia a sloboda

2008-12-01T23:04:00.002+01:00

Je deflácia, teda klesajúce ceny a množstvo peňazí v obehu, katastrofou? Môže dokonca doviesť trh do krízy? Práve naopak. Napomáha zotaveniu ekonomiky.

„Inštitúcie zanikajúce počas deflácie musia zaniknúť, vrátane bánk a iných finančných spoločností. Deflácia vytvára veľký počet lúzerov a mnohí z nich sú dokonale nevinní ľudia, ktorí len nedostatočne predvídali udalosti.“

"Deflácia predstavuje prinajmenšom potenciálne veľkú oslobodzovaciu silu. Nielen že prináša inflačný peňažný systém späť na pevný základ, ale aj celú spoločnosť naspäť k dotyku s reálnym svetom, pretože ničí ekonomickú podstatu sociálnych inžinierov, PR expertov a vymývačov mozgov.“

Útla knižočka od Guida Hulsmanna „Deflácia a Sloboda“, ale o to viac atakujúca konvenčné ekonomické myslenie. Určená najmä tým, ktorí nemajú čas na čítanie obsiahlejších klasík.

Televízne noviny, 21.11. 1984

2008-11-26T21:36:00.001+01:00

Súdruh Jahnátek sa nedávno v rámci pracovnej cesty v Číne stretol so súdruhom Gao Hucheng z čínskeho ministerstva hospodárstva. V rámci vrelých bilaterálnych rokovaní sa ubezpečili o vzájomnej podpore pri rozvíjaní dobrých hospodárskych vzťahov, ktoré nadobúdajú význam práve teraz, v čase zlyhávania kapitalizmu.

Jahnátek predstavil možnosti investovania čínskych firiem na Slovensku. „Nemáme záujem o nejaké montážne fabriky, ani automobilky. Chceme IT alebo telekomunikácie. O výške podpory zo štátnej kasy ešte len rozhodneme.“ Čínski investori sa zaujímajú o Slovensko najmä z dôvodu ekonomickej výkonnosti, príchodu eura a štedrých stimulov.

Jahnátek na oplátku ponúkol dodávku automobilov, ktoré o chvíľu nebude mať kto kupovať. A ešte know-how pri geologickom prieskume a podpore bezpečnosti pri prácach v baniach, čo sa stretlo s veľkým ohlasom.

Už sa teším, ako budú odborníci z nováckych baní školiť čínskych kolegov a znižovať tam úrazovosť.

Slovenská eurobrzda

2008-11-24T21:51:00.003+01:00

Slovensko vraj nemohlo prijať euro vo vhodnejšom čase. Svorne pritakáva väčšina domácich ekonómov, argumentujúc pritom odstránením kurzového rizika a vidinou, že preto sa investori sem budú naďalej hrnúť minimálne tak ako doteraz. Proste idylka.

No tento idylický obraz má zjavné nedostatky, ktoré sa môžu ukázať vo svetle globálneho očisťovania ekonomiky od zlých investícií, ako rozhodujúce. Predstavme si dvoch plavcov v mori, ktorí sú navzájom spojení lanom. Ich potenciál rýchlosti a výdrže plávania je pritom značne odlišný. Prichádza búrka, dvíhajú sa vlny, podmienky sú čoraz náročnejšie. Slabší plavec má problémy udržať sa na hladine, postupne sa potápa. Zdatnejší by mohol plávať k brehu rýchlejšie, no slabší ho reťazou brzdí a tak aj on čoraz častejšie hltá vodu. Navyše, amatérski záchrancovia, ktorých úlohou je vraj dozerať na pokojnú plavbu, im hádžu do vody čudné záchranné kolesá. Tie im na krátky čas pomáhajú, ale potom ich ešte silnejšie sťahujú ku dnu.

Vstup do eurozóny bude ešte viac ako doteraz znamenať, že ak budú mať členské krajiny problém, bude ho mať aj Slovensko. Samostatná mena by tieto problémy mohla tlmiť v prípade rozumnejšieho správania NBS ako ECB (ak teda uvažujeme, že centrálna banka tak môže konať). Napriek tomu, že mnohí ešte pred pár mesiacmi odmietali takýto scenár, aj eurozóna je už v recesii. Snaha centrálnej banky poradiť si s ňou niekoľkonásobným znižovaním úrokovej sadzby v krátkom čase je už dôkazom úplnej bezradnosti. (Inak, čo tak zaviesť záporné sadzby? Proste komerčná banka by dostala úver, ktorý by nemusela vrátiť a k tomu namiesto úroku ešte percentuálny bonus za pôžičku).

Centrálne banky manipulujú cenu peňazí. Najlepšie je to v súčasnosti vidieť na správaní bankových domov všade vo svete. Aj napriek výrazným zníženiam základných sadzieb, komerčné banky ich premietajú do úročenia svojich pôžičiek len minimálne. Prečo? Lebo vnímajú zvýšené riziko. Nevedia, z ktorej skrine (banky, firmy) vypadne kostlivec. Ak požičajú, tak drahšie ako doteraz. Návrhy vládnych keynesiáncov, ako napríklad britského ministra financií, ktorý chce prinútiť banky poskytovať úvery malým firmám pod hrozbou znárodnenia, agóniu len ďalej prehlbujú a predlžujú. „Slovenské“ banky v dobrej kondícii sa od budúceho roka ocitnú v spoločnosti krachujúcich kostlivcov a biliónových záchranných balíčkov. Maastrichtské kritériá sú už len nejasnou spomienkou limity rozpočtu, krajiny sa budú zadlžovať a Nemci či Francúzi začnú žiť na náš úkor. Iná cesta ako oslabovanie a znehodnocovanie eura bude nemožná, vysoká inflácia bude ešte viac odkrajovať z úspor.

Eurozóna vo všeobecnosti podporuje obchod a chráni pred výraznejšou fluktuáciou samostatnej meny (preto v ostatných mesiacoch nedošlo k znehodnoteniu slovenskej koruny ako v prípade českej, forintu alebo zloteho). To je ale len jedna strana mince. Ako podotýka napríklad Stefan Karlsson, ak je samostatná monetárna politika zdravšia, potom je výhodnejšie si ju ponechať.
Vysoká inflácia a realitná bublina v Írsku bola výsledkom nízkych úrokov ECB. To isté po vstupe do eurozóny platí pre Španielsko. Obe vtedy prudko rastúce krajiny teraz za to pykajú. „Silné ekonomické podmienky v oboch krajinách znamenali, že zareagovali oveľa ochotnejšie na nízke úroky zvýšením zadlženosti ako napríklad Nemecko a Holandsko, kde sa ľudia už zdráhali si viac požičiavať.“
„To sa môže neskôr týkať Slovenska, ktoré s vysokým rastom hospodárstva by mohlo presadzovať primeranejšiu politiku ako ECB s mnohými slabými ekonomikami. V podmienkach súčasnej neistoty je riziko vytvorenia bubliny na Slovensku podobnej tej v Írsku malé, no neskôr to môže znamenať problém,“ odpovedá na otázku výhodnosti eura na Slovensku.

Nočná mora z Mountain House

2008-11-21T23:08:00.001+01:00

Mountain House. Nové mestečko neďaleko San Francisca malo byť o 16 rokov oázou pre vyše 40-tisíc ľudí. Teda aspoň podľa predstáv plánovačov. Praskajúca realitná bublina mení sídlo na nočnú moru pre takmer všetkých obyvateľov. Najmä tých 90 %, ktorí si nabrali hypotéky na domy, za ktoré teraz dlžia v priemere o vyše 2,5 milióna korún viac ako bola ich hodnota v čase kúpy. Len za tri mesiace stratili 50 % z ceny. Obchody, reštaurácie, služby zívajú prázdnotou, kto môže, uteká preč. Kruté vytriezvenie z amerického sna.

Kto môže za rast cien bytov? Médiá. Za pád? Médiá.

2008-11-20T00:04:00.001+01:00

Stáva sa to zriedka, ale aj ľudia z mienkotvorného média niekedy pripustia, že pomohli živiť mýtus o donekonečna stúpajúcich cenách nehnuteľností.

"For years and years, endless property programmes and supplements created a myth that somehow houses were a one-way bet and that debt never had to be repaid and I think we do have to think a little bit about all of that," said the BBC business editor Robert Peston.

To na slovenskom piesočku nehrozí, len sa čudujem, že tu znepokojení chamtivci zatiaľ vo veľkom neobviňujú médiá z negatívnych správ. Ale zrejme je takýchto informácií stále málo.

Novembrové len tak

2008-11-17T18:44:00.001+01:00

V novembri 1989 som stál na námestí kvôli slobode a demokracii. Teraz píšem už len kvôli prvému. Takže, 19 rokov slobody, či len menšieho socializmu?

Keď dvaja píšu o tom istom, výsledkok nie je vždy rovnaký

2008-11-12T22:10:00.002+01:00

Dve správy z rovnakého dňa uverejnené na SMEonline (10.11. 2008)

SITA: „Pokles dopytu po autách sa pravdepodobne preleje aj do východnej Európy, ktorá mala silnejší rast, ako to bolo v krajinách západnej Európy. Povedal to prezident General Motors pre Európu Carl-Peter Forster v interview. „Táto oblasť zvykla byť rastovou, naďalej však nebude. Neočakávam, že budú schopní sa ubrániť komplikovanejšej situácii v Európe.“

TASR: „V roku 2010 by sa na Slovensku mohlo vyrobiť milión automobilov. V prípade, že globálna finančná kríza veľmi nenaruší plánovanú výrobu, na jedného obyvateľa by pripadol najväčší počet vyrobených áut v Európe. Konštatoval to generálny riaditeľ sekcie stratégie Ministerstva hospodárstva (MH) SR Vojtech Ferencz.“

Áno, napísať sa dá čokoľvek o hocičom, rôzne (aj protichodné) vyhlásenia sa vždy nájdu. Otázka znie, či v záujme „zachovania balansu pozitívnych a negatívnych správ“ obetovať dôveryhodnosť pri naznačovaní ďalšieho vývoja. Osobne preferujem zachovanie toho druhého. (Pozn.: Je mi jasné, že SME automaticky preberá správy z oboch agentúr).

V mene slobody a solidarity vám zoberieme menej!

2008-11-11T01:53:00.004+01:00

"Podľa demokratických princípov môže napríklad dostatočne veľký počet lenivcov obrať pracujúceho jednotlivca o jeho peniaze tým, že zvolí toho, kto sľúbi a presadí vyššie dane. V žiadnom prípade nechcem spochybňovať demokraciu. Som ale presvedčený, že sloboda jednotlivca, pokiaľ nezasahuje do slobody iného jednotlivca, je vyššia hodnota."

A preto pán Sulík zakladá novú politickú stranu. Bravó! Nižšie dane a prerozdeľovanie už asi nepopierajú slobodu a vlastnícke právo...

Vážení, držte si klobúky!

2008-11-10T18:02:00.002+01:00

Jazda z kopca začína. A stavím euro, že so zapálením vianočných sviečok neskončí.

Zapieranie končí, prichádza strach.

Klamať, zatĺkať, manipulovať

2008-11-05T22:33:00.002+01:00

Španielske nehnuteľnosti klesajú viac ako tvrdia oficiálne vládne štatistiky. Teda tie vlastne tvrdia, že ceny stúpajú. Čo mi to len pripomína...

Block vs. Caplan

2008-11-03T23:45:00.001+01:00

Walter Block vs. Bryan Caplan o bankovom systéme s čiastočnými rezervami. Emailová výmena nič moc (vidno, že títo dvaja si už skočili do vlasov v minulosti), podstatnejšie sú však citované zdroje.

Niečo nové pre čítanie

2008-10-29T23:57:00.004+01:00

Prichádza sychravá jeseň, najvyšší čas oprášiť neotvorené knihy na polici a preskúmať priečinky adresárov v počítači.

„Papierové peniaze neboli nikdy zavedené cez dobrovoľnú spoluprácu. Vo všetkých známych prípadoch boli násilne pretlačené cez donucovanie, niekedy pod hrozbou smrti. ... Papierové peniaze vo svojej podstate porušujú vlastnícke práva prostredníctvom monopolu a zákonného zvýhodňovania.“

Viac v novej knihe Jorga Guida Hulsmana: "The Ethics of Money Production"

A keď už sme pri knihách, Misesov opus a jedno z najzákladnejších diel ekonómie je vďaka Liberálnímu institutu on-line.

Berie niekto nobelovky ešte vážne?

2008-10-27T17:52:00.002+01:00

Akademici vo výbore pre udeľovanie Nobelovej ceny tento rok znova nesklamali. Po minuloročnom politickom výstrelku v podobe veľkého zeleného Ala sa tento krát v ekonomickej kategórii dočkal uznania Paul Krugman. Ale vraj (jediné relevantné zhodnotenie v slovenských médiach tu, prekvapivý názor tu) to nie je kvôli jeho zanieteným etatistickým postojom, ale pre teóriu novej ekonomickej geografie, ktorú zväčša zosumarizoval pred zhruba dvadsiatimi rokmi.

Krugman postavil na nohy ekonomickú geografiu a urbánnu ekonómiu. O tom niet pochýb. Úspory z rozsahu a znížené dopravné náklady pomáhajú vysvetliť, prečo stále väčšia časť populácie žije v mestách a prečo sa podobné ekonomické aktivity sústreďujú do rovnakých lokalít. Výsledkom toho môže byť rozdelenie regiónov na urbanizované rozvinuté jadro a menej vyvinutú perifériu. Kniha „Geografia a obchod“ patrí k základným titulom na prednáškach urbánnej ekonómie. Jeho prínos pre teóriu lokalizácie však nie je nijako prevratný. Súčasná urbánna ekonomika je len rozšírením starých modelov (napríklad Von Thunena). Poznatok, že mestá rôznej veľkosti existujú z dôvodu úspor z rozsahu, je tiež poriadne bradatý.
Pomocou matematických vzorcov a modelov Krugman vo svojej teórii prichádza k (nie hlavnému) záveru, že obchodovanie zvyšuje bohatstvo krajín. Že to nie je žiadna novinka? Presne tak, o tom hovoril už pár storočí dozadu Adam Smith, či David Ricardo. Krugman len z toho potreboval spraviť model, podosadzovať zopár konštánt, premenných v podobe veľkosti ekonomiky, počte spotrebiteľov a pracovníkov. Do teórie medzinárodného obchodu vniesol Krugman faktor dopravných nákladov, čím umožnil lepšie analyzovanie spôsobov obchodovania alebo lokalizovania výroby. Model sa stále komplikoval, až museli byť vynájdené nové metódy pre jeho pochopenie – vznikla ekonometria. S ňou tony literatúry s kalibrovanými numerickými modelmi. A tie teraz používa napríklad Svetová banka pri hodnotení efektov nespočetných a ničneriešiacich stretnutí WTO o liberalizácii obchodu.
Jedným z hlavných príspevkov k ekonomickej geografii je jeho „jadro-periférny“ model, v ktorom stále hľadá nejakú rovnováhu, kalkuluje s preferenciami ľudí, kde sa budú sťahovať, všetci aktéri sú pre neho len čísla. „Pri absencii obchodu by obyvatelia väčšieho regiónu boli na tom lepšie z dôvodu väčšej pestrosti produktov, a to by bolo motívnom pre migráciu. A ten by bol tým silnejší, čím väčší počet ľudí by sa presunul do väčšieho regiónu, za predpokladu žiadnych prekážok migrácie, celá populácia by nakoniec skončila v rovnováhe regiónu, ktorý by sa v konečom dôsledku stal najväčším.“

Súčasťou jeho obchodnej teórie je aj analýza tzv. „strategickej obchodnej politiky“. Hoci sa tejto časti vraj ocenenie netýka, úzko súvisí s vyššie spomenutými závermi. A tu je badať Krugmanov príklon k zásahom štátu do slobodnej výmeny. Podľa neho štát má využívať nástroje na ovplyvňovanie podmienok obchodovania napríklad jeho obmedzovaním clami. Spolu s Helpmanom napísal v roku 1989 knihu „Obchodná politika a štruktúra trhu“, v ktorej analyzujú rôzne politiky vyplývajúce z modelov novej obchodnej teórie. Práve tieto modely viedli k záverom ako: ochrana trhu môže znížiť domáci dopyt, dotovanie dovozu zlepší podmienky obchodovania, clá znížia ceny, atď.
Pozoruhodné tiež je, že ocenenie dostal len Krugman. Pritom okrem Helpmana sa rovnakej oblasti (medzinárodnému obchodu) venoval aj Avinash Dixit. Na spojení ekonomickej geografie a urbánnej ekonomiky sa podieľali aj Fujita a Venables, keď hľadali odpovede na otázky, kde a kedy vznikajú nové mestá.

Proti väčšine týchto teórií sa naozaj nedá nič namietať. Teda pokiaľ sa nedostaneme k ich praktickým aplikáciam a politickým odporúčaniam, to znamená rozhodnutiam expertov ovplyvňujúcich konanie ľudí a firiem. Otázka je, či sú až také originálne a jedinečné, že si ho ľudia budú spájať s nimi a nie skôr s politickými stĺpčekami v Newyork Times, kde sa Krugman oháňa väčším prerozdeľovaním, dotáciami a ďalšími zásahmi do ekonomiky.

Nobelovu cenu dostal človek, ktorý poriadne nevie, čo sú to ceny alebo trhy a ako fungujú. Človek, ktorý verejne vyhlásil, že Američania potrebujú nový „New Deal“ a ktorý verí, že Roosevelt vytiahol ekonomiku z Veľkej hospodárskej krízy. Tento človek si myslí, že vojna je dobrá pre ekonomiku: „The fact is that war is, in general, expansionary for the economy, at least in the short run. World War II, remember, ended the Great Depression. The $10 billion or so we’re spending each month in Iraq mainly goes to US-produced goods and services, which means that the war is actually supporting demand.“ Tým istým stimulom, ktorý vytvorí nové pracovné miesta, bol vraj aj 11. september 2001.
O tom, ako (ne)rozumie napríklad súčasnej ekonomickej situácii, svedčia jeho slová pri preberaní ceny: „Mojou ďalšou oblasťou štúdia sú menové krízy a súčasné dianie mi v porovnaní s krízami v minulosti nejako nedáva zmysel, nikdy by mi nenapadlo, že sa finančné trhy niekedy dostanú do takých problémov.“
V rozhovore pre televíziu Bloomberg Krugman vyjadril tiež pochybnosti ohľadom toho, že minister financií bude úspešný v boji s úverovou krízou. Podľa neho bude asi treba spraviť viac. "Nie je isté, či to bude dosť peňazí," uviedol Krugman. "Asi budú musieť oveľa viac intervenovať než doteraz."

Ale nie je tohtoročné udelenie Nobelovej ceny za ekonómiu príznačné? V časoch, keď sa naplno prejavujú dôsledky štátneho zasahovania do hospodárstva dostane „najvyššie“ ocenenie ekonóm, ktorého preslávila nie jeho akademická práca, ale blogy a editorialy plné etatizmu. Mimochodom (aby bolo učinené zadosť konšpiráciam), Nobelovu cenu udeľuje švédska centrálna banka.

Koho voliť

2008-10-23T23:38:00.001+01:00

Už viete, koho budete v ďalších voľbách voliť? Tak vám to premýšľanie uľahčím.

S. Molyneux: „Univerzálne pravidlá morálky“

2008-10-20T16:56:00.003+01:00

Kameň padá nadol, dym stúpa nahor, oheň páli a slnko s mesiacom sú guľaté. To sú malé pravdy, podľa ktorých môžeme odvodiť postupne veľké pravdy fyziky. No medzi veľkými a malými pravdami existujú aj ilúzie, ktoré nás oslepujú. Platí to vo svete fyziky aj morálky. Presne tak, ako kňazi a aristokracia profitovali v minulosti zo subjektívnej definície fyzickej reality a odmietali jej podriadenie vedeckým metódam, tak dnes duchovní a politici profitujú z definovania morálky ako subjektívnej kategórie a neuznávajú objektívne a univerzálne princípy. Práve tieto sa snaží nájsť Stefan Molyneux a vcelku sa mu to darí. Prvá časť anarchistickej trilógie má názov „Universally Preferable Behaviour - A Rational Proof of Secular Ethics“.

Morálka ako veda
Stredovekí učenci obhajujúci racionálny prístup k poznatkom čelili v ich dobe rovnakým predsudkom, akým dnes musia odolávať ľudia nahlodávajúci moc cirkvi, štátu, mystickosti a subjektívneho absolútna. Vtedy mnohí z dôvodu intelektuálnej čestnosti skončili na šibenici alebo v ohni. Ako pripomína S. Molyneux, dnes čelíme oveľa menšiemu riziku a preto by sme mali byť oveľa odvážnejší v obhajobe pravdy pred dojmami (presvedčením).
Ľudské správanie existuje v objektívnej realite, mimo našich myslí. Pojmy „mal by som“, „mohol by som“ a „preferencie“ od ľudských myslí, naopak, nemožno oddeliť. No to neznamená, že sú úplne subjektívne. Vedecká metóda ani čísla sami o sebe neexistujú, no veda a matematika sú objektívnymi disciplínami. Na rozdiel od fyzických, morálne pravidlá neexistujú v materiálnej skutočnosti a ani sa im automaticky nepodriaďujeme. No to ešte neznamená, že tieto pravidlá sú chybné, subjektívne alebo irelevantné.
Presne ako Einstein na základe vedeckej metódy dokázal platnosť teórie relativity (ktorou šokoval celý svet), tak je možné podľa Molyneuxa prostredníctvom UPB definovať univerzálnosť morálnych pravidiel. Ako pri každej inej vede, vyžaduje to začať od začiatku, postupovať logicky a zamietať neracionálne a neempirické náhrady pravdy.
Ako všetci vedci vedia, každá platná teória musí spĺňať kritérium univerzálnosti, logickosti, empirickej verifikovateľnosti, reprodukovateľnosti a musí byť čo najjednoduchšia. Existujú subjektívne preferencie – napríklad niekto má rád bielu farbu, rád konzumuje špagety s morkadelou, atď... Tieto preferencie sa nevzťahujú na iných ľudí. No sú aj také, napríklad vražda, znásilnenie, krádež, ktoré sú násilne vnucované iným. Existujú preferencie ako logika, pravda, dôkaz, ktoré sa vzťahujú na iných (no zvyčajne nie sú násilne vnucované), pokiaľ všetci akceptujeme, že nelogické tvrdenie je chybné. Tie preferencie, ktoré možno považovať za vzťahujúce sa k iným, označuje Molyneux ako „univerzálne preferencie“ alebo „morálne pravidlá“.
Každý normálny (zdravý, uvažujúci) človek verí v nejaké morálne pravidlá. Samozrejme, každý si pod nimi predstavuje niečo iné, no všetci uznávajú, že existujú. Rovnako tak sa vedci nezhodujú, no všetci akceptujú platnosť vedeckej metódy ako takej. Fakt, že dodržovanie morálnych pravidiel je dobrovoľné, zviedol mnohých k domnienke, že morálnosť sama o sebe je subjektívna. No to nie je pravda.

Nebezpečenstvo falošných morálnych teórií
Ak platí, že gravitácia sa týka každého hmotného telesa, musí to platiť pre všetku hmotu, aj pre najmenšiu čiastočku. Ak nie, teória je neplatná. Ak morálna teória tvrdí, že ľudia by nemali zabíjať, musí byť aplikovateľná na všetkých ľudí. Ak sú niektorí (napríklad vojaci) z tohto pravidla vylúčení, potom musíte dokázať, že takíto ľudia nie sú ľudia alebo priznať, že teória je chybná.
Molyneux si kladie otázku, prečo sa trápiť s definovaním etických teórií. „Dobrí ľudia ich nepotrebujú, zlí ich nekonzultujú. Ľudia budú robiť to, čo chcú a vymýšľať potrebné ospravedlnenia až potom. Načo si robiť starosti a učiť ľudí o morálke?“ Preto, že ak sa napríklad pozrieme na etický systém ako bol komunizmus (zodpovedený za vraždy 170 miliónov ľudí), jasne uvidíme, že skutočné nebezpečenstvo pre ľudí spočíva nie v náhodných kriminálnikoch, ale skrýva sa vo falošných morálnych teóriach. Tie sú silnejšie ako zbrane, bomby, nože, či jedy. Od čias kráľov ako zbožštených bytostí až po nekonečne legitímnu vládu ľudu v moderných demokraciách.
Abstraktný mechanizmus, ktorý oprávňuje lídrov k moci je pre komunistov trieda, pre fašistov národ, pre nacistov rasa, pre demokratov „vôľa ľudu“, pre kňazov „božia vôľa“. Vládcovia musia nevyhnutne používať etické teórie pre ospravedlňovanie svojej moci, pretože ľudia majú neúprosnú túžbu konať v súlade s tým, čo pokladajú za „dobro“. Ak slúžiť štátu, vlasti označíme za dobro, potom takéto služby budú poskytované. Ak poslušnosť voči vojenskému nadriadenému je cnosťou a odvahou, potom bude násilie odmeňované. Platí, že čím je morálna teória falošnejšia, tým skôr musí byť uvalená na deti. K tomu slúži propaganda, ktorú v prípade štátu úspešne plnia jeho školy na všetkých stupňoch.

UPB v praxi
Krádež je z morálneho hľadiska zlá. Platí to pre všetkých ľudí vo všetkých situáciách v každom čase a za každých okolností. A keďže krádež predstavuje násilné odňatie majetku niekoho bez jeho súhlasu, potom zdaňovanie musí byť vždy, všeobecne a navždy morálne zlo. To, čo sa nazýva „vláda“ je len ďalším príkladom iracionality - tzv. „prázdnej zóny“, kde hore je dole, čierne je biele, pravda je klamstvo a zlo je dobrom.
Ak si kúpim vojenskú uniformu v sekáči a oblečiem ju, zjavne som nevytvoril alternatívny svet, v ktorom platia opačné morálne pravidlá. V čase pred navlieknutím sa do uniformy bolo nesprávne vraždiť. Kedy nastala tá chvíľa, že už je to v poriadku? Keď som obliekol nohavice? Čo ak mám na sebe obuté len bagandže? Takéto otázky sú podľa Molyneuxa smrteľne dôležité. „Vojenská uniforma nemení podstatu ľudskej bytosti o nič viac, ako nový účes z nej nespraví kačicu alebo boha.“ Námietka môže znieť: „Dobre, ale rozdiel je v tom, že vojak má morálne právo, ktoré mu zverili občania za účelom kolektívnej obrany...“ To je už otázka toho, či názory a presvedčenia môžu zmeniť skutočnosť.
Presvedčenie, že vražda je dobrá, ju ešte nerobí naozaj morálne správnou. Pretože moje presvedčenie o človeku nemení jeho morálnu podstatu. Môj názor, že jeho vraždy sú cnostné, nemenia účinok konania. Ak zavriem oči a predstavím si, že ste jašterica, nepremeníte sa odrazu na ňu, nestratíte schopnosť regulovať svoju telesnú teplotu. Názory a presvedčenia nemôžu zmeniť realitu.

Nulové zóny
„Ak sa hovorí o vláde, nepovažuje sa za pozitívne poukazovať na „zbraň v miestnosti“. Vlády sú vraj zvolené ľuďmi a pre ich dobro a fungujú s ich vyjadreným alebo predpokladaným súhlasom. Toto je čistý nezmysel. Ak muž drží nôž pri hrdle ženy počas sexu, ide logicky o akt znásilnenia. Nemôže povedať, že prebieha na základe dohody a súčasne sa vyhrážať zranením alebo smrťou, ak žena odmietne. Ak je sex dobrovoľný, potom je nôž úplne nepotrebný. Ak muž cíti potrebu použiť nôž, potom je sex zjavne nedobrovoľný.“
Zdaňovanie je vraj súčasťou sociálnej dohody, s ktorou ľudia dobrovoľne súhlasili. To je logický aj empirický omyl. Žiadny sociálny kontrakt neexistuje. Ja ani vy ste nikdy nepodpísali dokument, v ktorom súhlasíte s daňou z príjmu. Jednoducho sme sa narodili do systému, ktorý nám berie peniaze pod hrozbou použitia zbrane.
Povedať, že donucovanie sa rovná dobrovoľnosti je absolútne nelogické a protichodné. Toto je podľa Molyneuxa jedna z tzv. „nulových zón“, ktorá je skrýšou pre beštiu, na ktorú poľujeme. Vieme, že kradnúť je zlé a nerobí nám problém odmietať krádež. No aj tak tu existuje táto nulová zóna, alternatívny svet, kde čierne je biele, hore je dole a pravda je klamstvo. Tu sú takéto protiklady prijímané bez pochybností. Podľa UPB je pre mňa aj vás zlé kradnúť. V tejto nulovej zóne je to nielen povolené, ale pre ostatných úplne morálne. My nemôžeme kradnúť, oni musia kradnúť. „To je morálne šialenstvo!“ V nulovej zóne štátu znásilnenie znamená milovanie, únos je pozvánkou, odmietanie krádeže je hnusné sebectvo a donucovanie je láskavosť.
Ak aj preskočíme uvedené úvahy, stále je nemožné oprávnene vynucovať spoločenskú dohodu prostredníctvom vlády. Človek predsa nemôže podpísať zmluvu na základe poverenia iného, ani svojho dieťaťa, ktorá by ho alebo ich zaväzovala po zvyšok života. Nemôžem si kúpiť auto, poslať vám účet a oprávnene žiadať, aby ste ho zaplatili. Rovnako, aj keby som sa rozhodol dobrovoľne platiť dane, nemôžem túto voľbu oprávnene uložiť vám, pretože dobrovoľná zmluva je čisto osobnou preferenciou a nemôže byť všeobecne vynucovaná násilím.

O nevyhnutnosti štátu
Najpoužívanejším ospravedlňovaním moci demokratických vlád je fráza, že ich kompetencie pochádzajú od „vôle väčšiny“. „Vôľou“ ale môže disponovať jednotlivec a „väčšina“ je pojmovým označením pre skupinu. Väčšina jednoducho nemá žiadnu vôľu. Skúste postaviť drevený dom z lesa, nie jednotlivých kusov dreva. Pri otázke nevyhnutnosti štátu sa pravidelne objavujú dve námietky. Prvou je, že slobodná spoločnosť je možná len vtedy, ak sú ľudia dokonale dobrí alebo racionálni. Inými slovami, občania potrebujú centralizovanú vládu, pretože na svete existujú zlí ľudia. Problém s týmto názorom je, že ak zlí ľudia jestvujú v spoločnosti, budú aj vo vláde a tam budú oveľa nebezpečnejší. Ľudia sa môžu ubrániť proti jednotlivým kriminálnikom, no proti agresívnej a po zuby políciou a armádou ozbrojenej vláde nemajú šancu. Preto argument o potrebe vlády z dôvodu existencie zlých ľudí je chybný.
„Ak sú zlí ľudia, vláda musí byť odstránená, pretože títo ľudia ju budú zneužívať pre svoje ciele. A na rozdiel od bežných gangstrov majú za sebou políciu a vojsko, ktoré môžu použiť na bezbranných a relatívne neozbrojených ľudí.“ Molyneux rozoberá aj rôzne pomerové kombinácie týchto skupín a vždy prichádza k rovnakému záveru.
Prečo si tento omyl nikto neuvedomuje? Lebo štátna propaganda útočí od útleho detstva. Po prvé – s vládou sa zoznamujú už deti v štátnych školách, v ktorých sú učitelia považovaní za stelesnenie štátu a morálnu autoritu. Preto sa so štátom najprv spájajú pojmy morálka a autorita. Táto asociácia sa nasledujúcimi rokmi posilňuje neustálym opakovaním a brúsením. Po druhé – vláda nikdy neučí deti o pôvode svojej moci – násilí, ale namiesto toho predstiera, že je len ďalšou sociálnou inštitúciou, ako napríklad podnik, cirkev alebo charita, len oveľa morálnejšia. Po tretie – širenie náboženstva a propagandy vždy zaslepovalo ľuďom zrak pred odpornosťami štátu. Preto sa vládcovia vždy tak veľmi zaujímali o podporu záujmov cirkví a štátneho „vzdelávania“.
Ďalším argumentom prečo vraj potrebujeme vládu je, že pri je absencii každá sociálna organizácia ktorá vznikne, len zaujme jej miesto. Ak všetky inštitúcie sa snažia o stále väčšiu moc a vnucovanie svojej vôle iným, potom podľa tohto argumentu centralizovaná vláda by nemohla existovať.
Jediný spôsob, ako sa inštitúcia môže zmeniť na násilný monopol, je nepriame presunutie nákladov vynucovania na ich obete. Vlády rastú donekonečna, pretože si môžu dovoliť zaplatiť vyberačov daní časťou z lupu, ktorý oni vyberú. Otroci sú tak nútení platiť náklady za svoje uväznenie. V dobrovoľnej spoločnosti by neexistovalo žiadne zdaňovanie a preto každá skupina túžiaca po získaní monopolnej moci by musela financovať armádu sama. A to by nikdy nebolo ekonomicky udržateľné a ziskové.
Náboženské a štátne mytológie sú fikcie, ktoré podstatne znižujú náklady na ovládanie obyvateľov. Predstavujú mazací olej a palivo pre strašnú mašinériu inštitucionalizovaného násilia. „Smutnou realitou je, že ľudstvo ako celok je podrobené fiktívnym entitám ako národy, bohovia, kultúry a vlády.“

Vyberanie daní je krádež
Predstava, že pojem zvaný „vláda“ je schopný vziať alebo minúť vaše peniaze je presne taká istá, ako čakať na „boha“ kým príde a vezme vás do kostola. Skutočná interakcia medzi štátom a vami spočíva v tom, že nejaký chlapík vám pošle list, v ktorom stojí, že mu dlhujete peniaze. Nemáte s ním žiadnu zmluvu a nevlastní v skutočnosti žiadny váš majetok, hoci nejakí iní ľudia podpísali údajnú „zmluvu“, podľa ktorej vlastní. Ak tomuto chlapíkovi nezaplatíte, pošle do vášho domu ďalšieho chlapíka, aby vybral peniaze plus úrok a poplatky. Normálne, ak človek so zbraňou príde do domu a požaduje moje peniaze, mám právo použiť silu na obranu. No v tomto prípade, pretože je v uniforme (obleku) a tvrdí, že zastupuje vymyslenú entitu, nemôžem použiť silu na svoju obranu.
Tým istým spôsobom, ak človek tvrdí, že jeho pojem zvaný „vláda“ ospravedlňuje jeho krádež môjho majetku, potom môžem tvrdiť, že môj koncept zvaný „anti-vláda“ oprávňuje zadržanie môjho majetku a naše dôvody sú rovnako „platné“.
Molyneuxovo UPB nedovoľuje takú akumuláciu jednotlivcov, ktorá by nedbala alebo zrušila majetky každého človeka. „Desať levov netvorí slona, vládu alebo boha. Desaťtisíc vojakov môže vytvoriť „armádu“, no nemôžu zvrátiť gravitáciu alebo spraviť z vraždy morálny čin.“

Demokratické znásilňovanie
Pozrime sa na väčšinový princíp demokracie cez príklad troch ľudí v miestnosti. Ak Robert, Oto a Filoména hlasujú, či je morálne znásilniť Filomému, zavrhli by sme takýto nemorálny predpoklad. Samozrejme, ak by aj Filoména bola „prehlasovaná“, nepovažovali by sme znásilnenie zrazu za morálne dobrý čin. Preto ak je zlé pre ľudské bytosti znásilňovať, môžeme logicky vytvoriť kategóriu zvanú „väčšina“ a potom tvrdiť, že pre tieto ľudské bytosti je násilie zrazu morálne dobré? Samozrejme, nie.
Ak je morálne, že Robert a Oto znásilnia Filoménu, pretože ju „prehlasovali“, čo sa stane, ak sa zjavia jej dvaja priatelia a hlasujú proti ich diabolským túžbam? Znásilnenie nemôže byť dobré, potom zlé, potom opäť dobré len preto, že niekoľko rúk sa zdvihne alebo nie.
Považujeme za neodmysliteľné, že do centra spoločnosti kladieme cnostnú entitu zvanú „vláda“. Považujeme za samozrejmé, že pri jej absencii sa spoločnosť premení na chaos a prestane existovať – presne tak ako naši predkovia sa nazdávali, že pri absencii bohov sa svet premení na chaos a prestane jestvovať. No „vláda“ neexistuje o nič viac, než „boh“. Ak hovoríme o „bohoch“, bavíme sa o „názoroch kňazov“. Ak hovoríme o „vláde“, v skutočnosti myslíme „násilie maličkej menšiny“.
„Vlády nie sú pre organizáciu a pokračovanie spoločnosti potrebné o nič viac, ako „bohovia“ pre zachovanie sveta. Rovnako ako náboženstvá brzdili pokrok vedy, tak vlády prekážajú v rozvoji spoločnosti. Tak ako náboženské ilúzie spôsobili smrť stovkám miliónom ľudí počas histórie, rovnako tak ilúzie vlády. Rovnako ako falošná etika náboženstiev „ospravedlňovala“ všetky spôsoby zneužívania, korupcie a násilia, tak ich háji aj falošná morálka vlád. Ak si vyberieme žiť podľa fantázie, vyberáme si deštrukciu, v jednej alebo inej forme. Ak si zvolíme, že spoločnosť bude fungovať podľa náboženských morálnych mytológií, skončíme vo vojnách, násilí, represiách, zneužívaní, korupcii a bezodnom pokrytectve. Ak si zvolíme fungovanie spoločnosti podľa etatistických morálnych mytológií, výsledky nebudú odlišné. Môžeme si vybrať buď čestnosť alebo donucovanie. Oboje nemôžeme mať.“

Beštia je ukrytá v nás
Môžeme veriť, že štát je nevyhnutnou a zároveň morálnou inštitúciou. Môžeme sa nazdávať, že bez vlády spoločnosť skončí v „anarchii“ a svet sa rozpustí vo vojne všetkých proti všetkým. Môžeme veriť, že bez vlády nebudú žiadne cesty, vzdelanie, zdravotná starostlivosť, penzie, knižnice, ochrana majetku, atď. Podobné povery spomaľovali pokrok ľudstva počas celej histórie.
Vždy, keď sa uvažuje o systéme, ktorý ospravedlňuje svoju moc, v tom zmysle, že by mohol fungovať bez nej, všetci tí, ktorí profitujú z manipulácie tejto moci vykrikujú, že bez nich je všetko stratené. Kňazi to robili na začiatku vedeckej revolúcie. Bez Boha nemá život žiadny zmysel. Bez Boha nie je človek morálny. Bez Boha nebudú naše duše spasené. Bez Boha svet upadne do chaosu a zla. Samozrejme, nič z toho nie je pravdou. Skutočnosť je práve opačná. Koniec náboženstva ako dominujúceho svetonázoru vydláždil cestu pre oddelenie štátu od cirkvi, koniec aristokracie, vzostup slobodného trhu, potvrdenie mnohých ľudských slobôd v mnohých častiach sveta. Pád Boha znamenal vzostup ľudstva.
Nielen podľa Molyneuxa spôsob, akým čeliť fiktívnym entitám, spočíva v neústupnej pravde. „Spôsob, akým čeliť Bohovi, je v rozume, dôkaze a vede. Spôsob, akým čeliť štátu – najnebezpečnejšej neexistujúcej entite, spočíva v rozume, dôkaze a vede.“ Autor tvrdí, že najväčšou výzvou filozofie je definovanie univerzálnej, objektívnej a absolútnej morálky, ktorá sa nespolieha na boha alebo štát. V momente, ako sa na nich spoľahneme, morálka prestáva byť morálkou. „Meteorológia ako veda nevznikla, keď kňazi hlásali, že prší, pretože bohovia si to želajú. Medicínska veda by sa nerozvíjala, ak by choroba bola považovaná za morálny trest bohov. Fyzika by stagnovala a upadala, ak by bol pohyb hviezd vysvetľovaný ako hodinový stroj božstiev.“
„Ak umožníme existenciu vlády – teda menšiny ľudí, ktorá si nárokuje právo iniciovať použitie násilia, právo, ktoré je špeciálne odopierané všetkým ostatným – potom všetky morálne „pravidlá“ vynucované vládou sú čisto subjektívne, pretože vláda je z definície založená na porušovaní morálnych pravidiel. Ak hovorím, že potrebujem vládu, aby chránila môj majetok, ale že vláda je z definície skupina ľudí narúšajúca moje vlastnícke práva podľa ľubovôle, potom sa chytám do neprekonateľného protirečenia. Vravím, že moje vlastnícke práva musia byť ochránené a potom vytvorím organizáciu na ich ochránenie, ktorá ich môže kedykoľvek zneužiť. To je ako obávať sa znásilnenia do tej miery, že si najmem osobného strážcu, no v zmluve mu dovolím, a hocikomu koho si on vyberie, aby ma podľa vôle znásilnil.“
Podľa Molyneuxa naozaj porozumieť UPB si vyžaduje najvyššie možné mentálne chápanie. „Je pomerne ľahké byť racionálnym, je veľmi ťažké premýšľať o samozrejmých predpokladoch racionality a všetkom, čo znamenajú. Je pomerne ľahké diskutovať, no veľmi ťažké prelúskať všetky samozrejmé predpoklady zahrnuté v samotnom čine diskutovania. Je ľahké chytiť loptu, ťažké objaviť fyzikálne zákonitosti, ktoré vysvetľujú pohyb univerzálne. Premýšľanie o premýšľaní je najťažšou duševnou disciplínou zo všetkých.“
V závere knihy sa autor vracia k „beštii“, ktorá desí a zotročuje ľudstvo. Táto beštia sa akoby vždy nachádzala na vrchole hory alebo v hlbokej jaskyni. Ľudia na celom svete sa jej boja, a nemôžu ju poraziť. „Beštia nebola nikdy porazená, pretože je ilúziou. Beštiu nemožno poraziť vonku, pretože beštia je ukrytá v nás.“

Nový realitný slovník

2008-10-13T17:43:00.001+01:00

Načase, aby sa takýto realitný slovník etabloval aj na Slovensku:

Barman – nové zamestnanie mnohých realitných agentov

Defaultný prenajímateľ – nemôže predať, tak prenajíma

Umŕtvené tehly – dom ležiaci na trhu tak dlhú dobu, že už je starý. Ale predávajúci stále nechcú ísť s cenou dole.

Dlžník domu – ten, kto už vlastní len pôžičku, pretože dom je v rukách banky

Mexická odmeranosť – kupujúci nezvýši ponúkanú cenu a predávajúci ju nezníži

Predátorskí kupujúci / realitní supi – krúžiac okolo čakajú na nútený predaj

Turisti – ľudia pozerajúci nehnuteľnosti, ktoré nekúpia

WOFT (Waste of time) – realitní agenti si túto skratku značia do vizitky záujemcov, ak sa zdá, že nekúpia.

Mike Gogulski: "Semienko agorizmu klíči v každom človeku"

2008-10-07T17:29:00.006+01:00

Američan Mike Gogulski žije niekoľko rokov na Slovensku. Chce sa zrieknuť amerického občianstva a stať sa človekom bez príslušnosti k štátu. Osoba dostatočne zaujímavá pre rozhovor.

Tvoje priezvisko by mohlo napovedať, že predkovia pochádzajú z východnej Európy…

Otcovi rodičia boli deťmi poľských a matkini nemeckých emigrantov. Všetky štyri rodiny opustili starý kontinent medzi rokmi 1900 a 1910. Je tu jeden zaujímavý detail, ktorý som nedávno objavil, a o ktorom píšem tu.

Ako sa tu cítiš po štyroch rokoch života (hlavne pokiaľ ide o osobnú slobodu) v porovnaní so Spojenými štátmi?

Existuje niekoľko vecí, ktoré sa mi na Slovensku páčia na rozdiel od USA. Asi hlavná je, že moje znalosti konverzačnej slovenčiny stále nie sú dostatočne dobré, aby som odhalil všetky tie kecy vo všeobecnej konverzácii okolo mňa, a mohol pozerať správy v televízii. Viem, je to stále ten istý druh nízkeho žvastania a nezmyslov, ktoré sa šíria všade. Ale hovorenú slovenčinu sa stále učím, preto sa cítim oddelený od toku takýchto vecí (najmä lokálnych/štátnych politikov).

Tempo života na Slovensku je oveľa iné. Správanie Američanov podmieňuje do veľkej miery kultúra optimizmu a majetníctva. U Slovákov prevláda skôr pesimizmus a hľadanie istoty, to je pravdepodobne dôsledok takmer 50-ročného života v komunizme. Pre mňa nemá skutočnú hodnotu ani jedna z týchto vecí, no prostá zmena kultúrneho prostredia je osviežujúca a prináša mi nové pohľady.

Jedna vec, ktorá mi napadá znova a znova aj po niekoľkých rokoch v Bratislave, je obrovský rozdiel v množstve policajtov. Ak sa prechádzate centrom Bratislavy niekedy aj celý deň, nemusíte stretnúť ani jedného policajta. Väčšinou vidíte dvoch alebo troch. Ak prechádzate centrom akéhokoľvek porovnateľného alebo väčšieho amerického mesta, zbadáte ich stovky alebo aj viac počas dňa. Politickým debatám v USA dominujú témy bezpečnosti a potlačenia “iných” už od čias kultúrnej revolúcie obklopujúcej vznik hippy antikultúry počas vietnamskej vojny. Odrazom toho je počet policajtov v uliciach a tiež priama príčina radikálneho “problému so zločinom” v USA. Viac hliadok, viac zatknutých, viac zločincov, ktorých treba nájsť – alebo vytvoriť.

Zároveň som býval v zopár mestách, kde som nemal strach prejsť pešo domov päť kilometrov cez akúkoľvek štvrť o štvrtej ráno. V tomto sú možno kultúry v bývalom komunistickom bloku viac samoregulujúce, neviem, nemám skúsenosť s inými krajinami.

Vo svoje podstate sa však slovenská vláda vôbec nelíši od americkej. Domnieva sa, že môže diktovať každú činnosť každému jednotlivcovi a že konať tak je správne. Všetko čo treba, je prijať zákon. Slovensko má predsa len výhodu v tom, že ideologicky uteká od socializmu, zatiaľ čo Amerika mu beží v ústrety. Navyše, Slovensko je nová krajina. Zločinecká trieda tvoriaca vládu tu nie je tak zakorenená a mocná ako v USA (pre porovnanie, moc mafie v Spojených štátoch je oveľa menšia ako na Slovensku). Nová vládnuca vrstva si ešte len upevňuje moc a učí sa adaptovať na otvorenejší, moderný systém. Zdá sa mi, že tu je aspoň závan slobody, jej možnosti. V USA je sloboda neustále odoberaná. Slováci majú nedávne spomienky na jej navrátenie, aj keď mnohí ľudia v krajine si neuvedomujú, čo to znamená. Ale existuje tu energia, potenciál, ktorý pokladám za veľmi osviežujúci.

Si si vedomý toho, aké praktické dôsledky môže mať zrieknutie sa občianstva? Si na ne pripravený?

V prvom rade, zrieknutie sa môže zlyhať. Americké ministerstvo sa môže vytasiť s mnohými dôvodmi pre zamietnutie žiadosti alebo to môže spraviť aj bezdôvodne, tým pádom by som vec posunul na americký súd. Ak by bolo zrieknutie sa schválené, stanem sa osobou bez štátnej príslušnosti a vôbec žiadneho občianstva. Okamžite budem musieť odovzdať americký pas, čo znamená, že nebudem mať žiadne doklady, ktoré používam v kontakte so spoločnosťami a úradmi na Slovensku alebo inde. Počas tohto obdobia budem používať splnomocnenie, prostredníctvom ktorého bude tretia osoba spravovať moje veci. Je možné, že prídem do konfliktu s políciou z nejakého dôvodu a skončím za mrežami, hoci podľa mňa je to nepravdepodobné. Cestovať lietadlom mimo Slovenska bude pravdepodobne nemožné. Vycestovanie mimo schengenského územia akýmkoľvek prostriedkom bude asi tiež nemožné. Potom získam cestovný doklad na základe medzinárodnej dohody z roku 1954 od cudzineckej polície. Ten preukáže moju identitu a potvrdí ako osobu bez štátnej príslušnosti. Mal by mi umožniť slobodne cestovať akýmkoľvek prostriedkom v rámci Schengenu, hoci pri ceste mimo musím žiadať o víza. S týmito nevyhnutnosťami som pripravený sa vysporiadať. Okrem toho by tu iné reálne dôsledky nemali byť. Slovensko je súčasťou mnohých zmluvných dohôd, ktoré ochraňujú prirodzené práva osôb bez štátnej príslušnosti a udeľujú povinnosti signatárom, aby zabezpečili isté služby a ochrany.

Počítaš so záujmom úradu UNHCR, ktorý sa zaoberá utečencami a bezštátnymi osobami? Mali by sa tebou zaoberať…

Je možné, že sa s nimi budem v určite fáze radiť v záležitosti politiky alebo byrokracie, no pochybujem, že sa s nimi vôbec stretnem. Ak aj áno, očakávam, že mi nebudú príliš nápomocní. Predovšetkým sa nazdávam, že všetci zamestnanci UNHCR pracujú pre zločinnú organizáciu (OSN). Po druhé, nebudem utečencom alebo osobou bez štátnej príslušnosti v zmysle dohôd, ktorých súčasťou je tento úrad. Ľudia z UNHCR by si najpravdepodobnejšie mysleli, že som naprostý hlupák, ktorý využíva zákon pomáhajúci ľuďom so skutočnými problémami, z dôvodu realizovania vlastnej kampane.

Vieš o nejakých iných prípadoch zrieknutia sa amerického občianstva?

Stovky ľudí sa vzdáva amerického občianstva každý rok, hoci najmä z praktických, nie ideologických dôvodov. Sú to vo všeobecnosti ľudia, ktorí sa chcú stať občanmi iných krajín neumožňujúcich viacnásobné občianstvo, alebo ktorí si želajú presunúť peniaze do výhodnejšieho daňového systému. Zrieknuť sa amerického občianstva z ideologických dôvodov chcel Ken Nichols O´Keefe, no neuspel. No podarilo sa to Terrymu Gilliamovi v roku 2006.

Najväčší individuálni anarchisti ako Rothbard alebo Spooner by boli pyšní na teba. Kto boli tvoji učitelia? Mal si nejakých?

Mám veľkú úctu k Rothbardovi a Spoonerovi a ich čítaním som sa naučil mnoho. Tak isto od Bastiata, la Boétieho, Nocka, Hayeka, Davida Friedmana a dokonca aj od sci-fi autorov ako Heinlein a LeGuinová.

Čo by si mysleli Rothbard a Spooner o mojom konaní? Neviem. Obaja žili v rôznych dobách. Spooner by nemusel celkom oceniť túto myšlienku, pretože v jeho časoch moderný koncept občianstva s obmedzeniami, pasmi a vízami, ešte neexistoval. V tej dobe mohol človek cestovať hocikde do sveta bez kohokoľvek povolenia. Novodobý systém globálneho ovládania pohybu ľudí ešte nebol zavedený. Rothbard tiež vyrastal vo veľmi odlišnom svete, určovanom možno najmä porážkou fašizmu a nástupom sovietskeho komunizmu. Myšlienka presťahovania sa do Československa a vzdania sa amerického občianstva by iste bola v rokoch, keď bol najaktívnejší, anatémou. Dnešný postkomunistický svet je o niečo iný a revizionistické príbehy o amerických dejinách 19. a 20. storočia, ktoré sa objavujú, vrhajú Ameriku do iného svetla ako toho, v ktorom Rothbard vnímal krajinu v jeho najlepších časoch. Domnievam sa, že udalosti počas úradovania G.W. Busha by potvrdili Rothbardove najradikálnejšie a najvnútornejšie myšlienky. Viem si ho predstaviť ako odlieta na priateľskejšiu pevninu.

Ako si sa dostal k anarchistickým myšlienkam? Ako a kedy si si uvedomil, že štát je zločinecká organizácia?

To sa odohralo pred mnoho, mnoho rokmi a je ťažké vypichnúť jedinú udalosť, ktorá viedla ku zmene môjho myslenia. Možno to začalo, keď som mal štrnásť alebo pätnásť rokov a odmietol som kresťanstvo. To ma priviedlo k čítaniu o mnohých iných náboženstvách a ťažko zrozumiteľných zvykoch a ezoteristických tradíciach. Tým som sa dostal k dielam Aleistera Crowleyho, ktorý ma, ak nič iné, tak naučil všetko spochybňovať, vrátane seba samého a vlastných myšlienok. Tak isto ma ovplyvnili diela Roberta Antona Wilsona a prostredníctvom neho Timothy Learyho. Okrem Wilsonovho anarchistického záblesku, obaja autori mali veľa čo povedať k drogovej kultúre 60. rokov. Touto témou som bol fascinovaný a prečítal som toho veľa o podstate halucinogenných zážitkov (ďaleko predtým, než som skúsil drogy sám). Jedna vec, na ktorú si jasne spomínam, bolo uvedomenie si myšlienky: “Ak také množstvo ľudí malo braním drog tak veľa život meniacich, pozitívnych zážitkov, prečo sú nelegálne?” Odpoveď na moju otázku bola “pretože obsah tých zážitkov ohrozuje ľudí, ktorí nám vládnu.” Pre zákaz drog existuje viac dôvodov ako tento, ale stále verím tomuto intuitívnemu záveru, na ktorý som prišiel pred mnohými rokmi.

V roku 1991 som ako 18-ročný protestoval proti prvej americko-irackej vojne. Pri spätnom pohľade to bola úplná strata času, ale poučná. Približne v tom čase som objavil Libertariánsku stranu a stal som sa jej členom. Cez ňu som získal veľa vedomostí o filozofii slobody a začal som sa vymedzovať ako libertariánsky minarchista. Okolo roku 1997 som narazil a začal čítať knihu od Lysandera Spoonera “No Treason: The Constitution of no Authority”. Spooner opakovane opisoval vlády, aké v skutočnosti sú: bandy lupičov a vrahov, ktoré sa domáhajú istého druhu “legitímnej” autority. Spoonerove argumenty totálne ničia oprávnenosť štátu. V roku 1998 som začal pôsobiť ako dobrovoľník pre niekoľko organizácií, zaoberajúcich sa reformou drogovej politiky v USA. A nakoniec som objavil svoju vlastnú, tým že som sa zamiešal do politickej agitácie a vstúpil som do kruhov okolo “veľkých peňazí” a filantropov ako George Soros. Odhliadnuc od márnosti dôvodu samotného, cítil som sa zhnusene v kruhu ľudí, ktorí nielen že nespochybňovali legitimitu štátu na nejakej základnej úrovni pokiaľ ide o obsah drogovej politiky, ale ktorí tiež aktívne agitovali za väčšie zásahy štátu do iných oblastí ľudského života. Vypadol som z tejto sféry v čase, keď som sa rozhodol nasledovať priateľku po ceste americkým kontinentom.

Okolo roku 2000 som objavil internetovú stránku “Srike the Root” a jej mailing list a začal som odoberať ich denné správy a komentáre. Jednou z najvplyvnejších vecí, ktoré som tam objavil, boli mnohí diskutujúci, píšuci o účasti vo voľbách a participácii v politike nie ako výsadách alebo triumfoch modernej spoločnosti, ale ako morálnych zlách a v niektorých prípadoch kriminálnych činoch.

V priebehu tohto sa odohralo veľa vecí, samozrejme, ako napríklad čítanie knihy Davida Friedmana “The Machinery of Freedom”, ktorá odhaľuje myšlienky ako môže byť organizovaná anarchokapitalistická spoločnosť. A tiež román od Neala Stephensona "Snow Crash", ktorý je ukážkou istej karikatúry takého sveta a zavŕtava sa do niektorých dôsledkov. Ako vravím, je to dlhá a zložitá história!

Ako vnímaš Slovensko z pohľadu individualistického anarchistu? Existuje tu nejaké zázemie pre šírenie takýchto myšlienok?

Naozaj mám len veľmi málo informácií, na základe ktorých môžem odpovedať na túto otázku. Môj odhad je “slabé” a “nie tak celkom”. Existuje tu kolektivistická história, veľmi silná náklonnosť k poslušnosti voči autorite. Poznám veľmi málo ľudí, ktorí vedia o týchto myšlienkach, a ešte menej tých, pre ktorých majú význam. Rád by som sa nádejal, ale naozaj nepoznám. Systém (vzdelávací, kultúrny, politický) nie je založený na tom, aby podporoval myšlienky slobody.

Čo iné európske krajiny?

Je pre mňa obtiažne to hodnotiť, pretože nepoznám do hĺbky podstatu európskych spoločností. Ale myšlienka cnostnej politickej vlády mi pripadá úplne silno zakotvená všade v Európe. Jedna vec je pozitívna, prinajmenšom ako indikátor nádeje. A síce vplyv kresťanstva slabne historicky pozoruhodným tempom. Spomínam si, že pred pár rokmi som čítal o kostoloch v Španielsku, ktoré zatvárali dvere a farností sa zlučovali, pretože generácie mladých sa neobracali k masám. Pretože sa nazdávam, že rovnaký druh šialenstva je základom náboženského presvedčenia rovnako ako uctievania etatizmu, mám dôvod dúfať. Ale ako hovoria iní komentátori, demontáž etatizmu je viac generačný projekt. Začal možno dielom Étienna de la Boétie "Discourse of Voluntary Servitude" a dnes pokračuje na blogoch, v esejách a rozhovoroch akým je aj tento.

Čo si myslíš o existujúcich think-tankoch? Nájde sa nejaký s myšlienkami tebe najbližšími?

Pracoval som v alebo podporoval množstvo rôznych organizácií počas rokov. Žiadna z nich naozaj nestojí na pozíciach principiálneho anarchizmu. Všetky sú zaviazané svojim darcom, ktorí by stratili príliš veľa, keby štát zmizol. Ale predsa len sú to tieto: Libertariánska strana v USA, Drug Policy Foundation, CATO Institute, Reason Foundation, Ludwig von Mises Institute, Futute fo Freedom Foundation a teraz, na Slovensku, INESS. Myslím, že všetky tieto zoskupenia, a mnoho iných, zaberajú časť celkového obrazu a každé z nich má svoje prednosti aj slabosti.

Prečo si vstúpil do Libertariánskej strany a čo bol dôvod odchodu?

Vstúpil som, pretože LP bola v tej dobe v základe minarchistická strana sľubujúca výrazné zníženie rozsahu vlády. Vystúpil som po mnohých rokoch uvedomovania si, že kandidáti strany nikdy nebudú zvolení. Až neskôr som si osvojil názor, že účasť vo voľbách je nemorálna.

Povedzme, že by si bol (rodeným) slovenským občanom. Zriekol by si sa občianstva z dôvodu konania štátu?

Viem si predstaviť mnoho situácií, v ktorých by som sa rozhodol tak spraviť. Takže áno. No Slovensko prijalo jednu z dohôd o osobách bez štátnej príslušnosti, ktorá požaduje, aby krajina neumožnila občanovi zriecť sa občianstva pokiaľ nezíska občianstvo inej krajiny.

Moment, znamená to, že slovenský občan, ktorý sa chce zriecť štátu tak vlastne nemôže spraviť?

Slováci sa môžu vzdať občianstva, ale na základe podmienok Zmluvy o znížení bezštátnosti z roku 1961 (ktorého je SR zmluvnou stranou), Slovenská republika neuzná zrieknutie sa pokiaľ nemá potenciálny človek občianstvo niekde inde. Táto časť dohody je súčasťou §9(2) Zákona č. 502/2007 o štátnom občianstve SR:
Zo štátneho zväzku Slovenskej republiky možno prepustiť osobu, ktorá preukáže, že má štátne občianstvo iného štátu, alebo prísľub jeho udelenia v prípade prepustenia zo štátneho zväzku Slovenskej republiky.

Ako vnímaš Európsku úniu? Je to nebezpečnejšia banda zločincov ako štát?

Ak je štát odporná, obludná, nemorálna organizácia zlodejov, vrahov a lupičov, potom super-štát musí by nevyhnutne ešte odpornejší, obludnejší a nemorálnejší variant rovnakých koreňov. Napriek slovám politikom, opak je pravdou. EÚ je začiatok federálneho super-štátu Európy. To je zlé, pretože štátna moc je menej škodlivá, ak je ohraničená menšími územiami. Nepozorujeme napríklad, že by sa Peru zobralo a napadlo Bangladéš. Navyše, myslím, že existuje mnoho ľudí s dobrými úmyslami, ktorí sa ale mýlia pri vnímaní EÚ ako prostriedku slúžiaceho na vyhnutie sa takým vojnám, ktoré zničili Európu v 20. storočí. Podľa nich by mal super-štát pôsobiť ako prostriedok zjednotenia ľudí rôznych národov. To je podľa mňa úplne nesprávne. Nemeckom vedené horory počas dvoch svetových vojen, napríklad, by boli nemožné, ak by “Nemecko” neexistovalo a miesto neho by fungovali viaceré menšie nezávislé štáty. Ovládať priemyselný potenciál tak veľkého územia ako Nemecko, zozbierať vojsko pre “dobytie Európy”, by bez centrálnej vlády bolo oveľa ťažšie. Podľa mňa, riešením diabolstiev “lotrovských štátov” spočíva v rozkúskovaní existujúcich na kúsky a potom znova opakovať proces. Pokiaľ tu nejaké budú, mali by byť tak malé, ako sa len dá.

Myslíš, že príde čas, keď sa štát zrúti? A je toto možné vo väčšine sveta?

Dúfam v to, ale realisticky neočakávam, že sa také niečo stane počas môjho života, prinajmenšom nie globálne. Existuje možnosť, že súčasné alebo budúce malé štáty by sa mohli pretvoriť v súlade s anarchistickými líniami, ale zároveň tu je obrovský medzinárodný a inštitucionálny tlak, ktorý tomu zabráni. Jeden z príkladov, “zlyhávajúci štát” v Somálsku existoval mnoho rokov bez fungovania centrálnej vlády. Vláda existovala v podobe navrátenia k miestnym kmeňovým a náboženským formám a tie neboli ničím iným, len ideálom anarchistickej filozofie. Presne tak existencia “národa bez vlády” bola veľkou hrozbou vládnucim triedam inde, ako ukazuje podpora falošnej “exilovej vlády” (v skutočnosti debatný krúžok potenciálnych vládcov) umiestnenej dlhú dobu v keňskom Nairobi. A nedávna história bola krvavá. Etiópske vojenské jednotky podporované USA, napadli krajinu s pokusom podporiť novú, “legitímnu” centrálnu vládu.

Čo vravíš tým, ktorí tvrdia, že anarchisti sú extrémisti s hlavami v oblakoch?

Tvrdil by som, že skôr etatisti sú prinajlepšom blázni s hlavami v oblakoch a krvou na rukách prinajhoršom. Zločiny, ktoré spáchali štáty sú oveľa väčšie ako zločiny, pred ktorými sa tvária, že nás ochraňujú.

Môj základný názor je, že štáty sú nemorálne a diabolské inštitúcie a mali by byť zrušené – názor, ktorý mnoho iných (ale nie všetci) anarchisti zdieľajú. Človek nerobí kompromisy so zlom, ak má byť morálnou osobou. Okrem toho, kompromis so zlom dnes sa vždy stretne s požiadavkou na ďalší kompromis zajtra, čím sa zvyšuje prítomnosť zla vo svete. Nevyberáte si “menšie” z dvoch ziel a nepodliehate (nevzdávate sa) ospravedlneniu, ktoré hovorí, že štát je “nevyhnutné” zlo. Ani sa nesnažíte reformovať zlo pokusmi o jeho ohraničenie papierovými nezmyslami ako sú ústavy alebo dohody. Pokiaľ ľudia budú morálne podporovať inštitúciu zla akou je štát, diabol bude naďalej rozkvitať v jadre nášho spoločenského života.

Existujú rôzne myšlienkové školy pokiaľ ide o uvažovanie o inštitúciach, ktoré by mali (ak vôbec nejaké) nahradiť štát, ak by tento zmizol. Pokiaľ však budeme uchovávať základnú nemorálnosť neoprávnenej autority ako jadro spoločnosti, naozaj ma nezaujímajú úžasné detaily o tom, ako bude lepšia spoločnosť vyzerať. Zbavme sa zla etatizmu – rovnako ako sme vymietli zlo otroctva, napríklad – a hľadajme cesty ako postaviť spoločnosť na láske a nie zle.

Ale ako je možné zrušiť štát? Cez parlament alebo inú časť štátneho aparátu? Občianskou revolúciou? Vzdelávaním ľudí o diabolskom štáte?

Existuje mnoho rôznych príbehov, ako by štáty mohli zaniknúť. Predovšetkým, štát sa rozhodne nezruší sám, kdekoľvek a kedykoľvek. Ľudia profitujúci zo štátneho zla sa nevzdajú týchto nelegitímnych profitov, zobudiac sa jedného dňa s morálnym svedomín a znova nájdeným rešpektom voči svojim susedným ľudským bytostiam. Budú veľmi tvrdo bojovať, aby si ponechali tieto privilégiá.

Násilná revolúcia na eliminovanie štátov a ich nahradenie fungujúcimi anarchistickými spoločnosťami je veľmi nepravdepodobné počas života tejto alebo niekoľkých nasledujúcich generácií. Ak sa tento stav aj dosiahne, je oveľa pravdepodobnejšie, že vodcovia revolúcie by sa stali jadrom nového štátu, rovnako nelegitímneho ako bol ten posledný, hoci založeného na odlišnej mytológii. Prelievanie krvi by nemalo byť našim prostriedkom.

Niekde som čítal o prekrásnej vízii, kde ľudia postupne odriekali svoju podporu štátu, najskôr na okrajoch, potom dovnútra ako prichádzali nové generácie, až na konci jedného dňa posledný štátny zamestnanec zhasol svetlá v úplne poslednom úrade a zavesil na klinec svoju prácu. Štáty disponujú veľmi mocnými silami voči spoločnosti, ktoré zaistia, že toto sa nestane, nezáležiac na skvelosti vízie.

Jedinou uskutočniteľnou stratégiou, ktorá dnes prispieva k minimalizácii a eliminácii štátu, a o ktorej viem, je agorizmus, pojem vytvorený (myslím) Samuelom E. Konkinom III. v 70. rokoch. Politickou filozofiou agorizmu je anarchizmus a jeho revolučná prax je to, čo Konkin označuje ako proti-ekonomika. Revolučná cesta, v skratke, je jednoduchá: Zariaďte si svoje individuálne veci tak, že máte čo najmenej kontaktov so štátom; vyhýbajte sa plateniu daní všade, kde je to možné; vyhýbajte sa prijímaniu služieb od štátu alebo vstupovania do obchodov so štátom kde je to možné; rozširujte “čierny” trh; zakladajte spoločnosti a obchodné siete s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi; rozvíjajte nenásilné prostriedky na zabezpečenie služieb, v ktorých má dnes štát monopol. Nazdávam sa, že semienko agorizmu už klíči v srdci skoro každého človeka. Komu sa páči platenie daní? Kto, pri možnosti priznať menšie alebo žiadne príjmy bez prichytenia, ich uvádza pre konfiškáciu, pretože sa nazdáva, že je morálne nechať si ukradnúť svoje bohatstvo? (viac na www.agorism.info)

Mike Gogulski interviewed: "The Seed of Agorism Grows in Every Person"

2008-10-06T19:09:00.006+01:00

American Mike Gogulski has lived in Slovakia for several years. He wants to renounce his citizenship and become stateless person. Person interesting enough to make the interview.

From your surname, it appears your ancestors came from Eastern Europe...

My father’s parents were the children of Polish immigrants, and my mother’s the children of German immigrants. All four families left the old world for the new between 1900 and 1910. There is some interesting detail that I recently discovered that I wrote about here.

How do you feel after living here for years (particularly regarding personal freedom) as compared to the USA?

There are several things that I like about Slovakia as opposed to the US. Perhaps first among them is that my conversational knowledge of Slovak is still not good enough for me to detect all the bullshit in general conversation around me, and not good enough to listen to the news on TV. I know it's all the same sort of low chatter and nonsense that goes on anywhere, but so long as the act of listening to spoken Slovak is still an exercise in practicing my listening comprehension, I feel comfortably separated from the flow of things (especially local/national politics).

The pace of life in Slovakia I think is much different. Americans are largely conditioned by culture for optimism and acquisitiveness. Slovaks seem to have been conditioned rather for pessimism and for seeking security, very likely as a result of being subject to communist rule for nearly 50 years. I don’t really value either of those things, but simply having a change of pace in my cultural environment is refreshing and brings me new perspectives.

One thing which occurs to me over and over again, even after several years of living in Bratislava is the huge difference in the number of police. If you walk around central Bratislava all day on some days, you may never see even a single policeman. Most days you will see two or three. If you walk around the center of any American city of the same size or larger, you will see a hundred or more on any given day. American political discourse has been dominated by security-seeking and suppression of "the other" since the revolution in cultural values that took place surrounding the emergence of the hippy counterculture during the Vietnam War. The number of police on the street is a reflection of that, and also a direct cause of the radical "crime problem" in America; more cops, more arrests need to be made, more criminals that need to be found – or created.

At the same time, I have lived in few cities where I felt no fear at all walking home 5 kilometers at 4:00 am through any neighborhood. Maybe the cultures of the former communist bloc are more self-regulating in that way, I don’t know, having not had the experience of others.

Finally, at an essential level the Slovak government is no different than the American. It presumes that it can dictate the every action of every individual, and that doing so is right; all that is necessary is to pass a law. Slovakia has an advantage, though, in that it is ideologically running away from socialism while America is running toward it. Additionally, Slovakia is a new country. The criminal class who make up government are not nearly as entrenched and powerful in Slovakia as they are in the US (the power of the mafia in the US is far less than its power in Slovakia, to make one comparison). The new ruling class is still consolidating its power and learning to adapt to a more open, modern system. It seems to me that in this space there is at least the breath of freedom, of its possibility. In the US, freedom is being constantly taken away. Slovaks have the recent memory of freedom being returned, even if many in the country don’t really know what that means. But there is an energy there, a potential, which I find very refreshing.

Do you know what practical consequences your renunciaton might have? Are you prepared for these?

In the first place, my renunciation may fail. The US State Department can pull out any number of reasons to refuse my petition to renounce American citizenship, or can do so for no reason at all, leaving me to challenge the matter in an American court. If my renunciation is recognized, I will become a stateless person with no citizenship at all. Immediately, I will have surrendered my US passport, which means that I will have no official means of identifying myself to companies and agencies I must transact with in Slovakia or elsewhere. During this period, I will use power of attorney instruments to designate a trusted third party to manage my affairs. There is the possibility during this period that I may come into conflict with the police for some reason and end up in jail, though I think this is unlikely. Traveling outside Slovakia by air will likely be impossible. Traveling outside the Schengen area in any form will likely be impossible. Next, I will obtain a 1954 Convention Travel Document issued by the aliens’ police, documenting my identity and confirming me as a stateless person. This should allow me free travel by any means within the Schengen area, though I will need to obtain a visa to go anyplace else. This is something I am prepared to deal with as necessary. Beyond this, there should be no real effect. Slovakia is party to a number of treaties which protect the natural rights of stateless persons and confer duties upon their signatories to provide certain services and protections.

Are you counting on interest from the UNHCR, which deals with refugees and stateless persons? They should engage with you...

It is possible that I may end up consulting with the UNHCR at some point over a matter of policy or bureaucracy, but I doubt I will meet them at all. If I did, I expect that they would not be very helpful to me. In the first place, I believe that all UNHCR employees are working for a criminal organization (the UN). Second, I will not be a refugee or stateless person as contemplated by the treaties that UNHCR is concerned with. Very likely the UNHCR people would think that I'm quite a jerk for exploiting law designed to help people with real problems for the purposes of carrying out my own crusade.

Do you know any other cases of renunciaton of american citizenship?

Hundreds of people renounce their American citizenship every year, though largely for practical rather than ideological purposes. These are generally people who want to become citizens of other countries which do not permit multiple citizenship, or who wish to restructure their finances for more favorable tax treatment. The only contemporary example of someone who attempted to renounce his American citizenship for ideological reasons is Ken Nichols O’Keefe, who failed. But Terry Gilliam did it in 2006.

The greatest individual anarchists like Rothbard or Spooner would be proud of you. Who were (are) your teachers? Did (do) you have any?

I have a lot of respect for Rothbard and Spooner, and learned a lot from reading both of them. Also Bastiat, la Boétie, Nock, Hayek, David Friedman and even some fiction writers like Heinlein and LeGuin.

What would Rothbard and Spooner think of what I’m doing? I have no clear idea. Both men lived in very different times. Spooner might not really appreciate the idea at all, since during his time the modern concept of citizenship – with its restrictions and passports and visas – wasn’t really born yet. In those days you could travel anywhere in the world without anyone’s permission; the modern system of global control of the movement of people hadn't yet been implemented. Rothbard also grew up in a very different world, defined perhaps largely by the defeat of fascism and the rise of Soviet communism. In the years when he was the most active, the idea of moving to Czechoslovakia and giving up US citizenship I am sure would have been anathema. The post-communist world of today is a bit different, and the revisionist narratives of 20th- and even 19th-century American history which emerge perhaps cast America in a light different from that in which Rothbard may have seen the country when he was in his prime. I expect that the events of the GW Bush administration would have confirmed Rothbard’s most radical innermost thoughts, though, and I could certainly imagine him taking off for friendlier shores.

How did you arrive at anarchist thinking? How and when did you realize the state is a criminal group?

This took place for me over many, many years and it would be hard to point to a single event which led to a change in my thinking. It starts perhaps with me at the age of 14 or 15 rejecting Christianity. This led me to reading about a lot of other religions as well as esoteric traditions. That reading led me to the works of Aleister Crowley, who if nothing else taught me to doubt everything, including my own self and my own thoughts. I was also led to the works of Robert Anton Wilson, and through him, Timothy Leary. Besides the anarchist streak in Wilson’s writing itself, both these writers had a great deal to say about the drug culture of the 1960s. The topic fascinated me, and I read a great deal on the nature of psychedelic experiences (long before ever taking any of the drugs myself). One thing I recall very clearly is arriving at the thought: “If so many people have had so many life-changing, positive experiences through the use of these drugs, why are they illegal?” The response that I answered my own question with then was, “because the content of those experiences threatens the people who rule us.” There are more reasons than this for drug prohibition, but I still believe that intuitive conclusion I arrived at so many years ago.

At 18, in 1991, I was a protester against the first US-Iraq war – a complete waste of time, in retrospect, but educational. Around that time I found and joined the Libertarian Party. I obtained a lot of education through the Party on the philosophy of liberty, and came to define myself as a libertarian minarchist. Around 1997 I encountered and read Lysander Spooner’s "No Treason: The Constitution of no Authority". Spooner repeatedly described governments as they really are: bands of robbers and murderers that pretend to have some sort of “legitimate” authority. Spooner’s arguments utterly destroy the legitimacy of the state. In 1998 I began volunteering for a couple of drug-policy reform organizations in the US, and eventually went on to found one of my own, getting tangentially involved in political agitation thereby and entering briefly some of the circles around the “big money” and supposedly philanthropic donors like George Soros. Besides the futility of the cause itself, I found myself disgusted to be surrounded by people who not only didn’t challenge the legitimacy of the state on any fundamental level in the drug policy context, but who were also actively campaigning for more and greater state intervention into other spheres of people’s lives. I fell out of this sphere when I decided to chase a girl across the American continent.

Some time around 2000 I encountered the “Strike the Root” website and mailing list, and began reading its daily news and commentary. One of the most influential things I found there were the many thinkers who had written about voting and political participation, not as privileges or as triumphs of modern society, but rather as moral evils and – in some cases – criminal actions.

A lot of other things happened along the way, too, of course, like reading David Friedman’s "The Machinery of Freedom", which presents thoughts of how an anarcho-capitalist society might be structured, and also Neal Stephenson’s novel "Snow Crash" which presents a sort of caricature of that world and delves into some of the consequences. Like I said, it’s long and complicated history!

How do you see Slovakia from an individual-anarchism point of view? Is there solid ground for spreading thoughts like these?

I really have very little information on which to base an answer to this question. My guess is, "poorly" and "no, not really". The history here is one of collectivism. There is a very strong strain of obedience to authority in the culture. I know very few people who have been exposed to these ideas, and fewer still who value them. I would like to be hopeful, but I really don't know. The system (educational, cultural, political) is certainly not set up to encourage the ideals of liberty.

What about other european countries?

It’s hard for me to say, as I’m not really deeply aware of the nature of European societies. The idea of the virtue of political government appears to me completely entrenched everywhere in Europe, however. One thing which may be positive, though, at least as an indicator of hope, is that the influence of Christianity is fading at a historically remarkable rate; I remember a few years ago reading of churches in Spain closing their doors and parishes consolidating because the younger generations were simply not turning up to masses. As I believe that the same sort of insanity underlies religious belief as underlies devotion to statism, I have some reason for hope. But as other commentators have said, dismantling statism is a multi-generational project. It began perhaps with Étienne de la Boétie’s "Discourse of Voluntary Servitude" and is continuing today on blogs and in essays and in interviews like this one.

What do you think about existing think-tanks? Is there any which stands for views close to your own?

I’ve worked with and/or supported a number of different organizations over the years. None of them really stands for principled anarchism; they are all beholden to donors who would stand to lose too much if the state disappeared. Nevertheless, these have been: the US Libertarian Party, the Drug Policy Foundation, the CATO Institute, the Reason Foundation, the Ludwig von Mises Institute, the Future of Freedom Foundation and now, in Slovakia, INESS. I think all of these groups, and many others, have parts of the picture, and they each have their strengths and weaknesses.

Why did you join the Libertarian Party and why did you leave it?

I joined because the LP then was basically a minarchist party, promising to dramatically reduce the size of government. I left after a number of years of realizing that LP candidates would never get elected. It was only later that I adopted the view that voting is immoral.

Imagine you were a (native) Slovak citizen. Would you renounce due to actions of the state?

I can imagine any number of situations in which I would choose to do so, yes. However, Slovakia’s acceptance of one of the treaties on statelessness requires that Slovakia not permit a citizen to renounce his citizenship unless and until he obtains citizenship from another country.

Wait, does it mean that any Slovak choosing to renounce can´t in fact do that?

Slovaks can renounce their citizenship, yes, but under the terms of the 1961 Convention on the Reduction of Statelessness (to which Slovakia is a signatory), Slovakia will not recognize the renunciation unless and until the would-be renunciant has citizenship someplace else.
This part of the treaty was enacted into Slovak law and now forms §9(2) of Act no. 502/2007 Zb. on Citizenship of the Slovak Republic:

Zo štátneho zväzku Slovenskej republiky možno prepustiť osobu, ktorá preukáže, že má štátne občianstvo iného štátu, alebo prísľub jeho udelenia v prípade prepustenia zo štátneho zväzku Slovenskej republiky.

How do you see the EU? Is it a more dangerous criminal group than the state?

If the state is an abominable, monstrous, immoral organization of robbers, murderers and thieves, than a super-state must necessarily be an even more abominable, monstrous and immoral variant on the same theme. Despite politicians’ words to the contrary, the EU is the beginning of a federal super-state for Europe. This is bad because state power is the less harmful to the world when it is confined to smaller areas – you don’t see Peru going off and invading Bangladesh, for instance. Additionally, I think there are a lot of well-meaning but mistaken people who see the EU as a means to avoid wars of the type that so damaged Europe in the 20th century. The super-state, to them, should be a means of uniting peoples across national boundaries. This is completely wrong to me. The German-led horrors of the two World Wars, for example, would not have been possible if “Germany” hadn’t existed, replaced instead by a number of smaller independent states. Without a central government to harness and command the industrial power of a large area like Germany, raising armies to “conquer Europe” would have been much more difficult. To me, the solution to the evils of “rogue states” is to break up the existing ones into pieces, and then repeat the process. So long as we are to have states at all, they should be as small as possible.

Do you think there will come a time when the state will fall? And is it possible for most of the world?

I hope so, but I don’t realistically expect such a thing to happen in my lifetime, at least not globally. There is the possibility that current or future small states may choose to reorganize themselves along anarchist lines, but at the same time there is massive international and institutional pressure to prevent that from happening. As one example, the “failed state” of Somalia existed for many years without a functioning central government. What government existed was a reversion to local tribal and religious forms, and these were not really anything like the anarchist philosophical ideal. Even so, the existence of a “nation without a government” was a great threat to the ruling classes elsewhere, as shown by the support for the fraudulent “government in exile” (really a debating society of would-be rulers) based for a long time in Nairobi, Kenya. And the recent history there has been bloody, with US-backed Ethiopian military units invading the country in attempts to support the new, “legitimate” central government.

What do you tell those who claim anarchists are extremists with their heads in the clouds?

I would suggest rather that statists are fools with their heads in the clouds at best and blood on their hands at worst. The crimes that states have committed are so much vaster than the crimes they pretend to shield us from.

My fundamental view is that states are immoral and evil institutions and that they ought to be abolished – a view that many other (but not all) anarchists share. One does not compromise with evil if one is to be a moral person, and besides, a compromise with evil today will always be met with a request for further compromise tomorrow, increasing evil’s presence in the world. You don’t choose the “lesser” of two evils, and you don't surrender to the apology that says that the state is a "necessary" evil. You also don’t try to reform evil by attempting to circumscribe it with paper nonsense like constitutions and treaties. So long as people give moral support to the evil institution that is the state, evil will continue to thrive at the core of our social existence.

Different schools of thought exist as to what institutions (if any) would replace the state if states were to disappear. As long as we’re not going to enshrine the basic immorality of unjustified authority as the core of society, I'm not really concerned with the fine details of what that better society will look like. Let’s purge the evil of statism – as we have purged the evil of slavery, for instance – and look for ways to build society on love rather than on evil.

But how could be the state abolished? By the legislature or by another state branch? By a citizen´s revolution? By educating them about the state´s evil?

There are a number of different narratives of how states might eventually cease to be. First of all, the state is emphatically not going to abolish itself, anywhere or at any time. The people who profit from state evil are not going to give up those illegitimate profits, having one day awoken with a moral conscience and newfound respect for their fellow human beings. They are going to fight very hard to hold on to those privileges.

Violent revolution to eliminate states and replace them with functioning anarchist societies is very unlikely to be successful in this generation or the next few generations. Where such is attempted, it is much more likely that the leaders of the revolution would in fact become the core of a new state, just as illegitimate as the last, though founded on different mythology. Bloodshed should not be our goal.

There is a beautiful vision I read of someplace, of people just gradually withdrawing their support for the state, first at the fringes and then spreading inward as generations go on, with the end result that one day, the very last state employee turns off the light at the very last state office and quits his state job. There are extremely powerful forces arrayed by states against society to ensure that this doesn’t happen, no matter how glorious the vision may be.

The only practicable strategy to contribute to the minimization and elimination of the state today that I am aware of is called agorism, a term coined (I believe) by Samuel E. Konkin III back in the 1970s. Agorism’s political philosophy is anarchism and its revolutionary praxis is what Konkin termed counter-economics. The revolutionary path, in brief, is simple: arrange your individual affairs such as to have as little contact with states as possible; avoid paying taxes where possible; avoid taking state services or engaging state businesses where possible; expand “gray” markets; establish enterprises and trading networks with like-minded people; develop non-coercive means to provide the services that states claim monopoly power over today. The seed of agorism, I believe, grows in the heart of nearly every person already. Who enjoys paying their taxes? Who, given the opportunity to under-report or not report certain income without being caught, reports it for confiscation because he believes it’s moral to have his wealth stolen? (much more at www.agorism.info)

Nehovorili sme?

2008-09-30T17:11:00.001+01:00

Aj takto by mohla znieť reakcia ekonómov, hlásiacich sa (alebo aspoň znalých teórie cyklov) k “rakúskej” ekonomickej škole, na začínajúcu paniku na globálnom finančnom trhu. Americká ekonomika sa rúti nie do recesie, ale poriadnej depresie, ktorá v optimistickom variante bude mať o niečo menšie rozmery ako kríza na prelome 20. a 30. rokov. Pre väčšinu “mainstreamových” ekonomických (teda najmä bankových) analytikov väčšie prekvapenie (alebo až šok), pre iných prirodzené vyústenie “jastrabieho dozoru” (čítaj bezbrehého vyhadzovania umelých dolárových papierikov a manipulovania) americkej centrálnej banky nad peňažným trhom. Upozornenia na niektoré historicky rekordné indikátory ste mohli nájsť aj na týchto stránkach.

Rakúski ekonomóvia už niekoľko dekád upozorňujú na katastrofu, ktorú vyvoláva pumpovanie peňazí do ekonomiky, čím sa zvyšuje objem zlých investícií a neskôr zabraňuje potrebnému prispôsobeniu umiestňovania kapitálu (inými slovami očistenia sa od nich). A preto teraz USA čaká namiesto zvyčajnej recesie (ktorá hrozila už začiatkom tejto dekády, no v dôsledku zníženia úrokovej sazdby FED-om sa technologická bublina premenila na realitnú) niečo väčšie. Navyše to stiahne so sebou aj zvyšok sveta (aj keď pri pohľade na praskajúce realitné bubliny v západnej Európe by sa recesii ani táto časť tak či tak nevyhla, no týmto pádom to bude násobne horšie). A každým ďalším “bail-outom” (v USA či Európe) sa intenzita budúcich katastrofálnych dôsledkov len prehlbuje.

A keďže politici všade na svete sa nazdávajú, že rakúska škola je skôr nejaká dvestoročná univerzitná budova vo Viedni, a pre “renomovaných” ekonómov ide o pavedu, ktorej grafy a matematické vzorce nič nevravia, devastujúce zásahy politikov, za súčasného odobrenia analytikmi, budú naďalej pokračovať. Ale “Rakúšanov” to neodradí v ďalšom vysvetľovaní toho, čo sa deje, a čo s tým. Vedia, že pravda je na ich strane.

End of the Ownership Society?

2008-09-16T15:52:00.003+01:00

Via: HousingPANIC blog.

Dúfam, že Keith to teraz nezabalí, ako sa vyhráža. Sranda ešte len začína...

Standard & Poor's a ekonomická sloboda

2008-09-03T21:12:00.001+01:00

Ratingová agentúra Standard & Poor's varovala Maďarsko pred znižovaním daní, pretože by to viedlo k zvýšeniu deficitu verejného rozpočtu. To by mohlo následne viesť k zníženiu ratingu krajiny.

Tak neviem, akú ekonomickú teóriu sa učili analytici v tejto agentúre, ale aj ekonóm začiatočník vie, že zníženie daní vedie k ich väčšiemu výberu. A ak sú si takí istí, že z dôvodu daňových únikov sa zvýši rozpočtový deficit, potom treba kritizovať neškrtanie výdavkov, nie znižovanie daní.

Pozri kto hovorí I.

2008-08-25T23:41:00.002+01:00

„Búrka na finančných trhoch dosiahla v minulých týždňoch silu uragánu. K jeho oslabeniu nedošlo,“ povedal šéf Fedu Ben Bernanke.
Ešte pred rokom helikoptérový Ben žiadnu búrku nepripúšťal. V súčasnosti už mali ceny nehnuteľností opäť rásť, ekonomika USA znova naberať obrátky...No ale budúci rok už určite musí nastať zlepšenie, nie?

Anarchia na burze

2008-08-22T18:26:00.001+01:00

Anarchia v praxi

na amsterdamskej burze a medzi stredomorskými obchodníkmi niekoľko storočí naspäť. Chaos, bezprávie, žiadne pravidlá? Sotva. O modernom štáte vtedy nikto nechyroval.

Prečo je ekonomický pokles dobrou správou?

2008-08-20T20:04:00.002+01:00

Znamená to, že spotrebitelia začínajú znižovať výdavky. Menej sa zadlžujú. Viac sporia. Sú opatrnejší pri dlhodobom plánovaní. Zlá správa je to len pre toho, kto sa drží primitívnej teórie, že ekonomiku živí len spotreba ľudí. Opak je pravdou.

Viac v článku Lew Rockwella.

Twingo k domu

2008-08-18T17:57:00.001+01:00

Ak som tu pred pár dňami uvádzal príklady ako sa zahraničné spoločnosti vysporiadavajú s nezáujmom ľudí o byty a domy v dôsledku prestrelených cien, netušil som, že už to funguje aj na Slovensku. Tu je prvá lastovička.

Čože? Naozaj?

2008-08-13T21:54:00.003+01:00

Niečo na pobavenie:

Štúdia spoločnosti Deloitte zahŕňajúca viac ako 200 ministerstiev v rôznych krajinách sveta ukázala, že „úradníci nemajú dostatok informácií na rozhodovanie o poskytovaní verejných služieb ... ani ...na vypočítanie návratnosti investícií zo štátnych programov.“
Nevedia vykonať audit „svojich“ účtov a nemajú šajnu o finančnom manažmente.

Tak na to bolo skutočne potrebné pripraviť štúdiu za ťažké peniaze. Nasledovať môže už len ďalšia štúdia, ktorá navrhne opatrenia ako to dosiahnuť.

Čo tak skonštatovať, že štát z uvedených dôvodov nemá „investovať“ do žiadnych programov a aby si úradníci zbalili? Jaaj, veď to. Žiaden úrad, žiadne zákazky.

Potemkinovská olympijská dedina

2008-08-11T18:04:00.001+01:00

Nepohodlných zametieme z dohľadu prípadne vyhostíme, vyzdobíme a vyčistíme ulice, postavíme megalomanské stavby za peniaze všetkých. Posilníme kontroly nielen v mestách, ale i v domácnostiach. Potemkinovská dedina made in China. A o pár rokov zase v inom kúte sveta. Vivat olympijské hry! Ich krédo by mohlo znieť aj: „Nie je dôležitý skutočný život, ale zdanie ideálu“.

Oh, shit! Tento vlak bude dlho brzdiť a štartovať

2008-08-08T14:26:00.004+01:00

Viete ako sa volá najväčšia organizácia na svete financujúca kúpu domov? Vláda Spojených štátov amerických. Nielen že poskytuje neexistujúce peniaze na hypotéky, ale z ukradnutých od všetkých ľudí ešte zachraňuje neplatičov. Najväčšie mafiánske rodiny sa môžu červenať.

Pre tých, ktorí sa nazdávajú, že Amerika má to najhoršie už za sebou:

Pri pohľade na graf ani nie je prekvapujúce, že FED od konca roka 2007 pridáva stále nové a nové nálepky (Auction facility, Primary Dealer Credit Facility, Other credit extensions) pre astronomicky sa zvyšujúce bankové pôžičky. Odkiaľ asi tak centrálna banka berie peniaze? No z rezerv to nebude...

Do nothing and get out of the way!

2008-08-06T20:55:00.001+01:00

Britská vláda rieši, čo s padajúcim realitným trhom. Na pomoc si prizvala človeka, ktorý určite vie, ako celé toto šialenstvo začalo a ako skončí. Sir James Crosby bol totiž v minulosti šéfom HBOS, najväčšej hypotekárnej banky na ostrovoch.

Ministerských úradníkov nepotešil. Podľa neho koniec nie je na dohľad a kríza potrvá do roku 2011. A ministri s tým nemôžu prakticky nič spraviť. Vylúčil akýkoľvek druh štátnej garancie hypoték na americký spôsob, pretože „je nevhodné púšťať sa do problémov tohto storočia riešením pochádzajúcim z minulého storočia.“

Jedno z riešení sira Jamesa je aj „nerobiť nič“. „Trh sa časom zotaví...vláda by nemala zasahovať, pretože to by spôsobilo viac problémov ako by riešilo... Odpoveďou nie je viac verejných peňazí, z ktorých by profitovali len banky.“

Až príliš prekvapujúce od človeka, ktorý opustil kormidlo banky v júli 2006, teda takmer na vrchole ošiaľu. Ku ktorému prispela HBOS napríklad aj poskytovaním štátom dotovaných hypoúverov pre prvokupujúcich.

Takže: „The state, do nothing and get out of the way!“

Prečo Oliva nie je libertarián? Neviem

2008-08-04T19:20:00.002+01:00

Vraj ďalší dôvod, prečo Skip Oliva nie je libertarián. Od človeka, hlásiaceho sa k rakúskej ekonomickej škole a kritizujúceho štátne úrady zasahujúce do slobodnej výmeny, trochu prekvapivé. Ak predvídanie ekonomického kolapsu, okradnutie ľudí o peniaze a následné posilnenie štátu a výzvy na opustenie „najslobodnejšej krajiny sveta“, označuje za hnev, pesimizmus a chorobu niektorých libertariánov, potom s jeho postojmi a ekonomickými znalosťami nie je niečo v poriadku.

Táto reakcia na Wendy McElroy zrejme pramení tu. Áno, podpora Rona Paula v prezidentskej kandidatúre na stránkach MI a LRC musela byť pre každého libertariána (anarchistu, individualistu, kapitalistu...) šokujúca a neprípustná. Ak ale Olivovi nejde o hranie sa so slovíčkami, potom žiadne argumenty v jeho reakcii nezazneli.

Nádej pre fajčiarov!

2008-08-01T15:41:00.002+01:00

Ale nie v podobe nového lieku proti rakovine pľúc. Nemecký ústavný súd označil zákaz fajčenia v menších reštauráciach (krčmách) v Berlíne a Bádensku-Wurttembersku za protiústavný. Vyhovel tak námietke troch majiteľov takýchto podnikov, ktorí sa sťažovali na ruinujúci zákaz.

„Zákazníci nechcú koktejly, alebo napenené jogínske čajíčky, chcú pivo, vodku alebo whisky. A k tomu cigaretu,“ vraví jeden z majiteľov.

Politici to majú veru ťažké s menením ľudských chutí.

K bytu Range Rover

2008-07-30T17:56:00.004+01:00

Roztáčanie opačnej cenovej špirály na realitnom trhu prináša magické a niekedy inovatívne momenty. V Španielsku sa niektorí nešťastníci snažia predať byt v lotérii, v Anglicku pribaľujú developeri k bytu auto. A k tým luxusným rovno Range Rover za 60-tisíc libier.

Foto: d86cfv, Flickr

Nuž, keď zamrzne predaj a kupujúci sa zo dňa na deň „vyparia“, treba sa nejako vynájsť. Len nie je jasné, či tento ostrovný developer už pár krát neúspešne skresával ceny (ktoré podľa štatistík klesajú už ôsmy mesiac) alebo to úplne odmieta spraviť z dôvodu nešírenia paniky.

Na Slovensku ešte nie je rozšírená ani prax garáž k novostavbe. Ale akcie „kuchynská linka zadarmo“ už naberajú obrátky. Dúfam, že až ak príde rad na autá, budú sa rozdávať len smarty. Alebo radšej minivrtuľníky.

Prečo? Lebo drahá regulácia

2008-07-28T20:31:00.007+01:00

Prečo je texaský Houston magnetom pre strednú vrstvu Američanov, zatiaľ čo Veľké newyorské jabko ich odrádza? V rokoch 2000 až 2007 sa aglomerácia New Yorku zvýšila o 2,7 % obyvateľov, Houston vzrástol o 19,4 % (šieste najväčšie metropolitné územie v USA). No a predstavte si, že MHD tu ľudia takmer nepoznajú, všetci sa vozia na autách.

Foto: Danakustika-Flickr.com

Čo sem priťahuje ľudí? Tropické horúčavy ani nižšie zárobky v porovnaní s hlavným mestom to určite nebudú. Tým lákadlom pre strednú triedu sú ceny bývania, teda domov. „Economy“ dom s výmerou takmer 200 m2 stojí zhruba 120-tisíc dolárov, „standard“ vyjde na 150-tisíc dolárov.

V New Yorku len stavebné náklady na byt o 150 m2 dosahujú viac ako 500-tisíc dolárov. Áno, Houston na rozdiel od NY sa má kam rozrastať, nie je finančným centrom, nestavajú sa tu papundekle a náklady tu budú vždy vyššie.

Hlavným dôvodom sú regulácie obmedzujúce a predražujúce výstavbu a regulované nájomné.
Podľa Edwarda Glaesera z Harvardu stavebníci na juhu dokázali presvedčiť verejnosť, že takéto obmedzenia dostupnosť bývania sťažujú.

Hádam treba už len dodať, že reštriktívne zmluvy (namiesto územných plánov) tam už majú nejakú tradíciu, takže presviedčať ani veľmi nemusia.

Regulácia cien? Áno, trhom

2008-07-24T20:36:00.002+01:00

Ceny potravín vo väčšine veľkých potravinových reťazcov v Estónsku v posledných mesiacoch klesli niekde až o 10 %. Môže za to vláda, ktorá chce obchodníkov posielať za ich zvyšovanie do väzenia? Nie že by tamojši politici nemali takéto chúťky, no myslím, že sa to skončilo maximálne pri sporadických kontrolách obchodov.

O reguláciu sa postarali samotní zákazníci, ktorí na prudký rast (a nielen cien potravín, oficiálna miera inflácie tu dosahovala dvojciferný rast) spred roka zareagovali menším nakupovaním, výberom lacnejšieho tovaru. Obchodníci museli znížiť svoje marže, aby ľudí pritiahli naspäť.

U nás vláda ide rozdávať smiešne nálepky o nezneužívaní prechodu na euro. Dobrý obchodník, zlý obchodník, dobrý, zlý... Aj Židia sa značkovali žltými hviezdami.

Murphy vs. Caplan a Landsburg

2008-07-23T18:40:00.001+01:00

„It's true, the Misesian can often present his entire analysis in purely verbal terms, and he can't make any guaranteed quantitative predictions about the economy. But as the joke about the drunk looking for his keys illustrates so well, scientists need to look for answers where they actually may lie, rather than redefining the problem into one that our favorite tools can handle.“

Viac na Mises.org

Ako štát zvyšuje ceny bytov

2008-07-21T17:16:00.002+01:00

Predstavte si, že žijete v malom mestečku niekde pri hlavnom meste tejto krajinky. Na tamojšie pomery máte vcelku solídne zamestnanie, pomerne nízke náklady na život. Tento život vás ale začína nudiť. Ráno do práce, večer z práce, potom doma televízia, počítač, pes. Sem-tam večerné posedenie na pive s kolegami z práce alebo miestnymi štamgastmi.

Toto monotónne prežívanie chcete zmeniť za rušnejší život vo väčšom meste. Povedzme, že zahraničie vás neláka (z akéhokoľvek, nielen ekonomického dôvodu) a chcete ostať na Slovensku. Chcete sa presťahovať do najväčšej dediny medzi Tatrami a Dunajom. Pestrejšia ponuka zábavy, obchodov, voľného času, kultúry, viac priateľov a známych. Vyšší plat, ale i životné náklady. Ste zmierený s tým, že každé ráno v dopravnej zápche bude znamenať útok na vašu trpezlivosť.

K pokojnému nažívaniu v hlavnom meste však potrebujete primerane bývať. Nechcete vyhadzovať peniaze za nájom (obľúbená fráza realiťákov), preto hľadáte vhodný byt na kúpu. Obídete niekoľko realitných kancelárií a s hrôzou zisťujete, že byt, ktorý už pred rokom stál dosť teraz stojí o zhruba pätinu vtedajšej sumy viac. „Čo do kelu je toto?,“ pýtate sa nasrdene sám seba aj iných. „Rastúca životná úroveň a príjmy, rozvíjajúce sa hlavné mesto, zahraniční aj domáci špekulanti,“ znie najčastejšie odpoveď.

Áno, to sú veci, ktoré môžu za rast cien bytov v akejkoľvek rastúcej mestskej aglomerácii, aj v Bratislave. Ale vôbec sa nehovorí o menej viditeľných, ako sú napríklad opatrenia štátu (mesta) na „zabránenie neregulovaného rozvoja výstavby“ – územné plánovanie a „podpora nižších príjmových skupín obyvateľstva“ - dotovanie hypotekárnych úverov.

Na každom realitnom trhu existuje nejaká ponuka a dopyt. V Bratislave ešte stále ponuka zaostáva za požiadavkami ľudí (a to aj ak si odmyslíme investičné nákupy). Štát tým, že dotuje splátky hypotekárnych úverov istým percentom, umožňuje aj ľuďom ktorí by za normálnych trhových podmienok nedostali úver (alebo za oveľa nevýhodnejších podmienok, ktoré by nemohli akceptovať), vstúpiť do rastúcich radov kupujúcich. To spôsobuje ďalšie nafukovanie dopytu, keď sa o jeden byt nebijú desiati záujemcovia, ale už pätnásti. A tým logicky rastú aj ceny bytov.

Čo to znamená v našom praktickom prípade? Len toľko, že ak by sa do toho nestaral štát so zvýhodňovaním hypoték, dotovaním stavebného sporenia, atď, tak váš známy, ktorý spláca hypotéku takmer z polovice mesačného platu, by nad kúpou bytu ani neuvažoval. A vy by ste mohli splácať o pár tisíc korún menej. No a keby cenu peňazí umelo neurčovala centrálna banka, tak možno ani vy by ste si nemohli dovoliť kúpiť byt (cez úver).

Don´t trust in indexes

2008-07-16T21:32:00.003+01:00

Forbes came out with „Best Countries for Business“ ranking. While in the category of property rights (38) position of Slovakia (behind most surrounding countries) is understandable, in personal freedom ranking (1) together with the USA, Netherlands, Sweden, Denmark or Austria much less. What´s more, these all parts of the world share common level according to Forbes. Are people in Slovakia allowed to hold a gun, smoke a joint? Can people in Sweden go to a store and buy Pilsener or vodka? Can people in Austria do shopping on Sundays? There´s something wrong with indexes.

Prečo je Mises morálny relativista

2008-07-14T22:55:00.001+01:00

Rakúski ekonómovia vynikajú v objasňovaní dôsledkov zasahovania štátu do ekonomiky. Cez praxeológiu prídeme na to, že všetci ľudia v spoločnosti si v dôsledku nejakej regulácie, opatrenia nakoniec pohoršia. Aj tí, čo ju navrhli.

Ale čo ak toho, ktorý chce kontrolovať ceny a určovať stropy, v skutočnosti netrápi, že vytvorí nedostatok tovaru, služby (teda v prípade, že by vedel, aké má tento krok následky)? Čo motivuje etatistu? Koncept racionálne konajúceho človeka sa dostáva do slepej uličky.

(I)racionalita pri výbere cieľov a prostriedkov k ich dosiahnutiu zahŕňa aj morálne rozhodnutia. Na to zabúdajú (nepripúšťajú) utilitaristi, etickí relativisti a preto zlyhávajú pri dokazovaní omylnosti morálnych tvrdení etatistov (za komunizmu bolo lepšie, lebo nebola žiadna kriminalita).

„Ciele, prostriedky, morálka sú len čisto subjektívne kategórie“. Takýmto, len úžitkovým a relativistickým prístupom, sa sloboda brániť nedá. Vedel to aj Rothbard, ktorý v roku 1960 na Sympóziu o relativizme reagoval na Misesa:

„Mises, while a praxeological or epistemological absolutist, is, unfortunately, an ethical relativist. To Mises, there is no such a thing as absolute ethics.“

„I believe that libertarianism — and the wider creed of sound individualism of which libertarianism is a part — must rest on absolutism and deny relativism.“

Dovolenka môže zachrániť život

2008-07-09T22:58:00.001+01:00

Dovolenka alebo aj celosvetová hospodárska kríza môže niekedy naozaj zachrániť život. V Toyote nepoznajú zrejme ani jedno ani druhé. Slovami jedného z diskutujúcich, „preto sú autá tejto značky také kvalitné – je v nich kus ľudského života“.

Druhý diel anarchistickej trilógie

2008-07-07T22:03:00.002+01:00

Anarchia? Násilné pouličné bitky (dlažobné kocky), bezprávie, silní a zlí dominujú nad rozumnými a nie tak širokolakťovými. Šialená politická agenda bez pravidiel, plánov, budúcnosti. Nihilistický filozofický prúd - príťažlivý a diabolský zároveň. To je len zopár obrazov, ktoré sa niektorým zjavia pri započutí slova anarchia.

Ako vraví Stefan Molyneux, trvá to len chvíľku uvažovania, aby sme prišli na to, že drvivú väčšinu našich životov žijeme v kompletnej a totálnej anarchii. A túto anarchiu nazývame „morálnym dobrom“.

Koncom apríla tohto roka vydal Stefan prvú časť anarchistickej trilógie pod názvom „Everyday Anarchy“, pred pár dňami pribudla druhá: „Practical Anarchy“ a ako skoncovať s diablom ukáže v “Achieving Anarchy”.

Ak ste v jednej z predchádzajúcich kníh „Universally Preferable Behaviour: A Rational Proof of Secular Ethics“ (recenzia na týchto stránkach zakrátko. Ten kanadský komik ich produkuje rýchlejšie ako štát regulatívy, čo sa ale neodráža na kvalite) objavili beštiu ukrývajúcu sa v útrobách myslenia ľudí a chcete vedieť ako s ňou zatočiť, trilógia je k tomu ako stvorená.

Že aká recesia?

2008-07-02T20:07:00.002+01:00

Hlboká, hlboká...

Z: www.mises.org

Sell this junk to someone else

2008-06-30T23:15:00.004+01:00

Torontská novinárka Alice Sparberg Alexiou vydala pred dvoma rokmi knihu o "Jane Jacobs Urban Visionary“, najvplyvnejšej autorke venujúcej sa mestám v predošlom polstoročí.

Jacobs odmietala spájanie s akýmkoľvek myšlienkovým prúdom alebo ideológiou, čo sa prejavovalo v rôznych protirečeniach. Libertáriani jej môžu zazlievať napríklad paktovanie s niektorými vládnymi zásahmi do ekonomického prostredia (hoci iné zasa odmietala), či nasledujúce slová:

„I’m highly in favor of helping the poor and of giving everybody as good an education as they want and can use—not what they can pay for. I think health care, not tied to money, is terribly important . . . The libertarians would say, “Look, we shouldn’t even have laws about drugs. That’s up to people to be responsible about themselves. We shouldn’t have lots of laws about things that aren’t harmful to people. I’m not so sure about that. I think people do need help of various kinds. It has to be empirical,
pragmatic, you have to see what happens. You have to try to recognize mistakes, not just keep on doing them because you don’t know what else to do. I don’t have a sentimental notion that all human
beings would be marvelous if they weren’t deprived—it’s not true. But as for not wanting to help the poor or saying “let everyone stand on their own feet,” no, I don’t believe that at all.”

No Jacobs sa preslávila nielen zdrvujúcou kritikou newyorského plánovacieho cára Roberta Mosesa, ale i útokom na vtedajšie mestké plánovanie a tzv. „projekty obnovy miest“. K jej najprenikavejším dielam patrí „The Economy of Cities“ (free-market mestá sú spontánne sa rozvíjajúce systémy), "The Death and Life of Great American Cities" (tu sa objavili slovné spojenia ako „oči na ulici“, „zmiešané využitie územia“, ktoré sa neskôr stali konceptami v urbanizme).

Pierre Desrochers túto knihu recenzoval v jesennom Journal of Libertarian Studies.

List R. Mosesa vydavateľovi knihy J. Jacobs (Foto: Flickr)

Ako zbohatnúť?

2008-06-27T17:29:00.001+01:00

Investovanie do bubliny neurobilo masy ľudí bohatšími ešte nikde na svete. Aj keď tí, ktorí prišli ako prví (alebo nie medzi poslednými) na hystérii zarobili, drvivá väčšina je prinajlepšom tam, kde na začiatku. Príklad zo súčasnosti: padajúce ceny domov v USA. V najväčších mestách dosahujú momentálne úroveň ako v roku 2004. Mnohí odhadujú, že sa vrátia na hladinu z konca 90. rokov.

Na druhej strane len usilovnou prácou a úsporami sa tiež málokomu podarí zbohatnúť (ide aj o to, čo človek považuje za bohatstvo, však?). A to najmä vďaka štátnym výpalníkom, ktorí z každej koruny ukradnú viac ako tretinu a časť z toho použijú na vyplatenie svojich pánov.

Tento historický obrázok však bude aktuálny vždy, aj keď pred pár storočiami asi viac zodpovedal skutočnosti ako dnes. Štátna chobotnica vtedy ešte nemala také veľké chápadlá.

Obrázok z Housingpanic.blogspot.com

Hoppe radí ako si zažartovať s intelektuálmi

2008-06-25T18:54:00.002+01:00

Hans-Herman Hoppe ponúka návod pre tzv. „anti-intelektuálov“ v argumentácii s etatistami:

„Assume a group of people, aware of the possibility of conflicts; and then someone proposes, as a solution to this eternal human problem, that he (someone) be made the ultimate arbiter in any such case of conflict, including those conflicts in which he is involved. I am confident that he will be considered either a joker or mentally unstable and yet this is precisely what all statists propose.“

Komunizmus je neliečiteľná diagnóza

2008-06-23T19:46:00.002+01:00

Toto nepotrebuje komentár. Prezidentská kandidátka Dagmar Bollová v rozhovore s Karolom Sudorom:

„... nie Komunistická strana je postavená na hlavu, len mnohí ľudia na jej čele sú chorí.“

„Okrem toho - načo by som si robila reklamu, keď mám za sebou tisíce absolventov zo školy, ktorí ma dobre poznajú? ... Pred pár dňami som sa vrátila z cesty na trase Moskva - Peterburg - Minsk, na ktorej som svojim študentom ukázala, ako žijú tamojší ľudia. Po návrate mi nekonečne ďakovali, že aspoň niekto pre nich niečo urobil a že si to zapamätajú do smrti. Veľmi sa im to páčilo. A títo ľudia informácie o mne roznesú po svojich rodinách, dedinách...“

„Myslím, že to, čo sa dialo v päťdesiatych rokoch, bol problém legislatívy.“

„...nič sa nestalo. Sem-tam niekto prišiel o prácu.“

„Každý, kto chcel a bol ochotný obetovať pár korún, mohol vycestovať. Bežný človek mohol naozaj vycestovať kamkoľvek bez problémov. Aj na Západ. ... veľká časť ľudí mohla cestovať prostredníctvom cestoviek. Kamkoľvek.“

A kto vyhral tú F1 v Monaku?

2008-06-18T21:38:00.001+01:00

Minister financí J. Počiatek: „Vôbec som nebol v Monaku preto, aby som sa stretol s J&T, a obzvlášť nie na ich jachte, to je náhoda." Debata s predstaviteľmi skupiny na ich jachte bola podľa Počiatka o tom, "ako formula, aké je počasie, nezaujímavé, zdvorilostné frázy", .... „V žiadnom prípade nepripúšťam žiadny únik informácií zo strany vlády.“

„Centrálna banka však na základe v súčasnosti dostupných informácií nevie povedať, či boli dôverné informácie v obchodovaní zneužité, podľa Šramka však už začala šetrenie, na základe ktorého si vyžiada detailnejšie informácie o obchodovaní.“

Čo myslíte, nájde štátna inštitúcia vinníka? Bude to nebodaj niekto z ministerstva alebo NBS? Stavil by som euro, že nie. Ukážkový príklad, ako určité skupiny (a nielen finančné) profitujú z informácií, o ktorých vedia len istí úradníci. Prechod na inú menu sa nedeje často, tu už veľa možností zarobiť big money nebude. No tlačiť nekryté papieriky sa budú naďalej, aj keď dostať info z ECB už nebude také ľahké.

Francúzi cenzurujú web

2008-06-16T20:35:00.001+01:00

Cenzúra internetu už nielen v Číne. Pozor, aby sa v blackliste neocitla aj vaša stránka. Ľudia, ktorým to vadí, sa určite nájdu.