utorok, novembra 29, 2005

Používanie argumentu morálky

Stefan Molyneux o používaní argumentu morálky:

„Argumentovanie na základe morálky predstavuje najsilnejšiu zbraň vo výbave každého slobodymilovného človeka. Ale tiež najdrahšiu z hľadiska osobného, pretože vyznačuje čiary, ktoré nemožno vymazať. Môžete prísť o priateľov, rodinu, komunitu.
Etika je značne komplexnou vecou, ale musí byť založená na univerzálnych a logicky konzistentných princípoch. Ak je len vecou názoru, potom nijaký spôsob konania nemôže byť lepší ako iný spôsob konania. Niečo ako obľubovanie modrej je „lepšie“ ako preferovanie červenej.

Existujú tri princípy, pri ktorých možno použiť argument morálky:

1. Neexistuje nič okrem ľudí.

Nejestvuje niečo také ako vláda, krajina, alebo spoločnosť. Všetky tieto výrazy, vyjadrujúce sociálne zoskupenia, sú iba pojmovými označeniami jednotlivcov. Vláda nikdy nič nespravila, len ľudia v rámci vlády konajú. A pretože vláda je len pojem, v skutočnosti nemá etické práva alebo morálny postoj. Pravidlá morálky sa vzťahujú na ľudí, nie pojmy.

2. Čo je dobré pre jedného, je dobré pre všetkých.

Morálne presvedčenie musí byť aplikovateľné na každého človeka. Ak je konanie označené za „dobré“, potom musí byť dobré pre všetkých ľudí. Pojem „dobrý“ nesmie zahrňovať preferované správanie len pre „Slovákov“, „veriacich“, „ateistov“, či „športovcov“. Ak zahrňuje, potom je len estetickou alebo kultúrnou preferenciou (ako napr. záľuba v hokeji, nie futbale) a stráca silu ako univerzálny koncept.

3. Čo je zlé pre jedného, je zlé pre všetkých.
Naopak, ak je pre mňa zlé kradnúť peniaze od iného človeka, potom je zlé pre kohokoľvek kradnúť peniaze od iných ľudí. Ak zastrelenie človeka neohrozujúceho váš život je zlé v Bratislave, potom je to zlé aj v Prahe, Washingtone, alebo Bagdade. Ak je zlé pre najatého vraha dostať zaplatené a zastreliť niekoho, potom je to zlé aj pre vojaka.

Argument morálky súvisí s argumentom konzistentnosti v tom, že ak je pre mňa zlé okradnúť Jána a vyplatiť Miša, potom je zlé pre kohokoľvek, vrátane politikov, takto konať. Kladením si základných morálnych otázok sa mnoho ľudí stáva vystrašenými, pohŕdavými alebo úplne nepriateľskými. Aj tak je to jediný spôsob, ako môžeme vyhrať boj o slobodu. Jedinou šancou na úspech je spochybňovať a meniť pochybné morálne premisy. To vyžaduje schopné, vytrvalé a konzistentné uplatňovanie argumentu morálky.“

piatok, novembra 25, 2005

Prečo nejdem voliť

Tento víkend tu máme voľby do samosprávnych krajov. Ako každé štyri roky, aj teraz mnohí ľudia stoja pred výberom „menšieho zla“. Predvolebné prieskumy naznačujú účasť voličov na úrovni okolo 20%.

Ľudia sa oprávnene cítia byť vylúčení, ignorovaní a klamaní politikmi. Politické strany prichádzajú s ešte kreatívnejšími spôsobmi ako ukradnúť niekomu a rozdať inému, teda záujmovým skupinám. To s čím neprídu, je uspokojiť potreby tých z nás, ktorí len chcú byť neobťažovaní.

Súťaženie a väčšia konkurencia na trhu vedie ku zvyšovaniu kvality. Firma vykonávajúca svoj džob vynikajúco v porovnaní s inými (pri poskytovaní toho istého tovaru alebo služby), uspeje. Trh je vždy otvorený novým účastníkom, ktorí môžu existujúcim poskytovateľom ukázať, ako robiť tú istú vec lepšie alebo skúsiť niečo úplne iné. Spotrebitelia odmenia šikovných a potrestajú hlúpych podnikateľov, takže na vrchol sa dostanú najlepší. Existuje tu zodpovednosť za chyby, ktoré sú potrestané.

Naproti tomu v politike ostrejšia konkurencia prináša presný opak. Kvalita neustále klesá. Ak nastáva v niečom zlepšenie, spočiva v spôsobe konania zlých vecí: klamania, podvádzania, manipulácie a kradnutia. Ako argumentoval Hayek, v politike sa na vrchol vyštverajú najhorší.

Voľby kopírujú všetky nahoršie aspekty socializmu. Kandidáti klamú ľuďom za účelom získania moci nad inštitúciou, ktorú nevlastnia, ale budú riadiť štyri roky. Počas tohto obdobia budú víťazné gangy rozhodovať o spôsobe minutia značného objemu finančných prostriedkov. V tejto hre neriskujú prakticky nič. Najhorší dôsledok môže byť nezvolenie o ďalšie štyri roky a zbohatnutie vďaka svojim záujmom, ktoré sme financovali z našich daní.

V politike neexistuje možnosť zrušenia predplatného, vrátenia tovaru, nemôžete žiadať svojho poslanca o vrátenie peňazí. Všetci sme uväznení v systéme, z ktorého niet úniku, a ešte nám vravia, že máme byť vďační za možnosť každé štyri roky zmeniť tvár despotizmu.

utorok, novembra 22, 2005

Nie je podnikanie ako podnikanie

Hoci nepatrím medzi ľudí z(ne)hodnocujúcich svoje finančné portfólio prostredníctvom stávkovania, zaujal ma tento článok v denníku SME. Neviem, aký cieľ autor sledoval pri jeho písaní, ale ak mal vyznieť ako reklama na slovenský internet-stávkový monopol, podarilo sa.

Štátny takmer monopol na internetové stávkovanie je v ohrození, pretože čoraz viac riziko vyhľadávajúcich podnikavých ľudí využíva služby zahraničných stávkových kancelárií.
To sa nepáči Tiposu, ktorý svojich zahraničných konkurentov považuje za „nelegálnych, keďže nemajú štátnu licenciu a Tipos prichádza o tržby. Tým štát prichádza o príjmy z hazardu“ (denník SME, 21.11. 2005).

Manažéri Tiposu zjavne nechápu v čom je príčina poklesu ich tržieb. Žeby to súviselo s nižšou kvalitou ponúkaných služieb? Čo tak spestriť dennú tipovaciu ponuku aj o iné ako športové príležitosti, zrušiť manipulačný poplatok, či zaviesť a skvalitniť ďalšie internetové služby?

Ale to asi štátna zisková organizácia nevie, veď stačí použiť známe triky, označiť konkurenciu za nelegálne podnikajúcu a zatlačiť na regulátorov, aby sprísnili podmienky prideľovania licencií.

Nie je podnikanie ako podnikanie.

pondelok, novembra 21, 2005

Slobodná spoločnosť a kriminalita

Jedným z rozšírených mýtov, zaznievajúcich pri zdôvodňovaní opodstatnenosti štátu je, že slobodná spoločnosť sa nedokáže vysporiadať s násilnými zločincami bez zásahov centrálnej vlády.

Preto táto úvaha začína tým, akým spôsobom sa štát vysporiadava s kriminalitou v súčasnosti. Úprimná odpoveď, aj pre nezaujatého pozorovateľa, znie jasne: zločinci sú povzbudzovaní. Existujúci systém vôbec neminimalizuje násilnosť, práve naopak. Čestní občania sú zotročovaní a nepoctivcom je poskytovaná ochrana a finančná podpora. Štát samotný predstavuje najväčšie násilie. Ohrozuje nás zbraňou, ak mu neodovzdáme naše peniaze, ohrozuje naše životy, ak sa rozhodne vyhlásiť vojnový stav.

A ako sa dokáže vysporiadať slobodná (bezštátna) spoločnosť s kriminalitou? Základným predpokladom je, samozrejme, možnosť vytvárania dobrovoľných dohôd (zmlúv) medzi zainteresovanými účastníkmi a súkromné vlastníctvo majetku.

Stefan Molyneux na svojom blogu (tu a tu) oprašuje vôbec nie nový koncept “organizácií rozhodujúcich spory” (v angl.- dispute resolution organizations, DRO), ktoré tu jestvovali od počiatkov civilizácie, ale s postupným rozťahovaním sa štátnej moci boli vytláčané do ústrania.

“Slobodná spoločnosť zachádza ešte ďalej v prevencii kriminality. Identifikovaním ľudí, ktorí sa stanú zločincami. Dobrovoľné zmluvy s DRO sú predpokladom pre konanie akejkoľvek ekonomickej aktivity. Bez zastúpenia DRO nebudú občania schopní nájsť si zamestnanie, prijímať zamestnancov, kúpiť dom… . Každá DRO prirodzene zaručí, že jej zmluvy obsahujú pokuty za kriminálne činy. Takže ak ukradnete auto, vaša DRO má právo použiť proti vám silu, aby dostala auto späť a vymáhala finančnú pokutu.”

“V slobodnej spoločnosti existuje menej kriminálnikov, viac prevencie, väčšie sankcie a okamžité včasné upozornenie na potenciálnych zločincov. Viac motivácie pracovať, menej motivácie pre kriminálny život, žiadny úkryt pre lotrov, odmietnutie tých, ktorí sa rozhodnú žiť mimo civilizovaného sveta spolupráce, vzájomnej ochrany a všeobecnej bezpečnosti. “
„Neexistuje systém, ktorý by mohol nahradiť chybujúcich ľudí dokonalými anjelmi, ale bezštátna spoločnosť, prostredníctvom odmeňovania dobra a trestania zla, prinajmenšom zabezpečí, že všetko zlo bude viditeľné – namiesto jeho zastierania a schovávania v hmle moci, politiky a propagandy.“

pondelok, novembra 14, 2005

Eurovodičákom ku krajším zajtrajškom

Do roku 2008 budú všetci štátni úradníci na Slovensku držiteľmi vodičského preukazu.

Mohlo by sa zdať, že štát chce, v rámci „stratégie efektívnejšieho poskytovania služieb občanom“ (upozornenie: názov je vymyslený), týmto spôsobom zaviesť väčšiu flexibilitu do svojho fungovania a prostredníctvom súkromnej autoškoly, samozrejme vybranej po transparentnom tendri, zaobstarať pre úradníkov vodičské oprávnenie.

Skutočnosť je taká, že vodičské preukazy to budú, ale len pre obsluhovanie počitačov. V rámci projektu ECDL, tzv. Európskeho vodičského preukazu na počítače, absolvujú naši byrokrati náročný vzdelávací kurz zavŕšený udelením hodnotného certifikátu. Hádam ani nie je potrebné spomenúť, že tento špás financujeme všetci z jedného sociálneho eurofondu.

Účelnosť, zmysluplnosť a opodstatnenie tohto kurzu najlepšie vystihujú slová jednej štátnej úradníčky: "My toho úradníka nepotrebujeme len preto, aby bol schopný odpovedať na nejaký mail, čo väčšina už je, alebo, aby si otvoril internet, s tým už väčšina nemá problémy, ale potrebujeme toho štátneho úradníka, aby tvoril, aby pripravoval materiály, aby sa nebál tých technológií. Lebo v tom vidíme najväčší problém.“

Je určite chvályhodné, že aj úradníci cítia potrebu neustáleho vzdelávania sa. Len neviem, či by nebolo lepšie, ak by ostali len pri základnych znalostiach internetu. Využívanie pracovného času na surfovanie po obľúbených stránkach je menej škodlivé pre náš život, ako sú dôsledky prípravy stoviek strán byrokratickych plánov, regulácií, predpisov a zákonov vo Worde.

utorok, novembra 08, 2005

Štatistickí jasnovidci

Štát chce „získať podrobnejšie poznatky o úrovni bývania na Slovensku a následne navrhnúť spôsoby riešenia problémových oblastí“. Samozrejme, zodpovedné ministestvo (MVRR) vyhlásilo verejnú súťaž pre výskumné firmy, ktoré sa chcú verejne zaobstarať z naších daní.

Ale aby sme si nemysleli, že zadanie úlohy bolo špecifikované takto široko. Kdeže. Úradníci chcú na základe štatistických tabuliek o prognóze vývoja počtu obyvateľstva, domácností a sociálnej štruktúry stanoviť presný počet bytov, ktoré bude treba postaviť v horizonte 20 rokov. Samozrejme, na srdci im ležia najmä nájomné byty pre občanov s nižšími príjmami. A aby to bola naozaj „zmysluplná“ úloha, „zároveň by sa mal v súlade s regionálnymi špecifikami a predpokladaným rozmiestnením nových ekonomických aktivít navrhnúť rozvoj bývania v jednotlivých regiónoch krajiny.“

Jednoducho úžasné. Byrokrati sa chcú hrať na géniov, ktorí poznajú potreby iných ľudí o dve desaťročia v budúcnosti. Pripustime možnosť, že na základe štatistických tabuliek, grafov, stratégií a koncepcií prídu na to, že napr. v okrese „O“ bude žiť v r. 2025 „x“ obyvateľov, z ktorých „y“ bude patriť medzi nižšie príjmové vrstvy. Pre nich je potrebné postaviť „z“ bytov. (Pre jednoduchosť kalkulácie nebudeme uvažovať o lokalizácii bytov na úrovni miest a obcí).

A tu nastáva problém súvisiaci so štátnym plánovaním a nemožnosťou racionálnej ekonomickej kalkulácie v netrhovom prostredí, ktorému sa venujú iné články na týchto stránkach. Ak nebudeme uvažovať o zvrátenosti myšlienky poznania rozmiestnenia ekonomických aktivít o 20 rokov, ako môže úradník určiť potreby bývania iného človeka, či preferuje garzónku, 1-, 2-, alebo viac izbový byt, s balkónom, či radšej lodžiou? A čo ak v meste „M“ stanovia páni radní také vysoké dane, že podnikatelia zbalia švestky, odídu o pár kilometrov ďalej a o byty v meste bude záujem asi ako o zmrzlinu v zime?

Ale veď za to už byrokratickí plánovači nemôžu, to je chyba trhu.

Ak by politici mysleli vážne zabezpečenie bývania pre nižšie príjmové vrstvy obyvateľstva, zrušili by všetky štátne regulácie – od nájomného, cez územno-plánovacie a environmentálne regulácie až po nezmyselné stavebné predpisy. Teda skutočné príčiny vysokých nákladov cenovo prístupného bývania.